SARAJEVO - Tento rok uplynie dvadsať rokov od skončenia jedného z najkrvavejších konfliktov v Európe od druhej svetovej vojny. Prinášame výber míľnikov vojny v Bosne a Hercegovine - pred 20 rokmi, 11. júla 1995, padla moslimská enkláva a Srebrenica, ktorú OSN vyhlásilo za bezpečnú zónu, do rúk bosnianskosrbskej armády.
Vznik separatistických republík (jar a leto 1992)
Ešte predtým, ako Bosna a Hercegovina v apríli 1992 formálne vyhlásila nezávislosť na Juhoslávii, vznikla na jej území Republika srbská, na čele ktorej stál Radovan Karadžič. Vznik separatistického štátu bol prejavom narastajúcej nevraživosti medzi tromi hlavnými etnikami v krajine: Srbmi, Chorvátmi a Bosniakmi (predtým Moslimami). Začiatkom júla 1992 vyhlásili aj bosnianski Chorváti vlastný štát, známy pod názvom Chorvátska republika Herceg-Bosna na čele s Matom Bobanom. Menej známou skutočnosťou je, že v severozápadnom cípe Bosny v okolí Bihać vznikla autonómna oblasť Západná Bosna, na čele ktorej stál bosniacky rebel Fikret Abdić, ktorý bojoval proti vládnym moslimským vojskám a snažil sa udržiavať dobré vzťahy s Chorvátmi a Srbmi.
Obliehanie Sarajeva (apríl 1992 - február 1996)
Metropolu Bosny a Hercegoviny obkľúčila ešte Juhoslovanská ľudová armáda (JNA) začiatkom apríla 1992, jej postavenie vrátane zbraní neskôr pripadlo bosnianskosrbskými jednotkám. Nasledujúcich 44 mesiacov boli obyvatelia mesta vystavení hmotnému nedostatku a ostreľovaniu delostrelectvom a ostreľovačov. Sarajevo čelilo paľbe najmä od septembra 1992 do augusta 1994, kedy obliehateľom velil bosnianskosrbský generál Stanislav Galić. Vôbec najkrvavejší útok sa odohral 5. februára 1994, kedy mínometný granát zabil 68 ľudí na tržnici Markala v centre mesta. O tom, kto osudnú strelu vypálil, sa pritom dodnes vedú spory, pravdepodobne ale granát priletel zo srbských pozícií nad mestom. Obliehanie Sarajeva bolo ukončené po 1429 dňoch, 29. februára 1996. Odhaduje sa, že počas blokády zahynulo vyše 11 000 obyvateľov.
Zničenie Starého mosta v Mostare (november 1993)
Vojna vtrhla do starobylého Mostaru už na jar 1992. Okolo mesta sprvu bojovali Chorváti obývajúci najmä západný breh rieky, spoločne s moslimami z východného brehu, proti srbským jednotkám. Na jar 1993 ale obrátili niekdajší spojenci zbrane proti sebe. Boje a delostrelecké bombardovanie sa nevyhli ani centru, Stari most ale ostreľovaniu dlho unikal. Zostával pritom poslednou spojnicou medzi oboma brehmi rieky Neretva, ostatné totiž odpálili pred svojím ústupom vojaci JNA. Nakoniec ale delostrelecké granáty začali dopadať aj na historický most, možno aj preto, že cez neho moslimovia dopravovali zbrane či pitnú vodu. Most padol do vôd Neretvy 9. novembra 1993 po zásahu tromi tankovými granátmi. Po vojne bol obnovený, otvorili ho v júli 2004.
Masaker v Srebrenici (júl 1995)
V polovici apríla 1993 vyhlásila Bezpečnostná rada OSN v Bosne šesť takzvaných bezpečných zón. Jednou z nich bola Srebrenica vo východnej Bosne, v ktorej na ploche 150 kilometrov štvorcových žilo okolo 45 000 ľudí. O ich bezpečnosť sa mali starať nedostatočne vyzbrojení vojaci OSN z Holandska. Enkláva zo všetkých strán obkľúčená územím pod srbskou kontrolou sa čoskoro stala úplne závislou na ľubovôli Srbov, ktorí ovládali okolité územia a do Srebrenice prepúšťali len málo konvojov so zásobami. Definitívne "vyčistenie" územia zahájili Srbi 6. júla 1995 bombardovaním raketometmi. O päť dní neskôr mesto obsadili srbské jednotky pod velením generála Ratka Mladiča. Ženy, deti a starcov dopravili Srbi na moslimské územie, ale mužov zmasakrovali. Počet obetí sa odhaduje na viac ako 8000.
Rokovania o ukončení konfliktu (november 1995)
Tlak zo strany medzinárodného spoločenstva, znásobený aj niekoľkých masakrami civilistov (ďalší útok na Markale, Srebrenica, ohrozenie "bezpečnej zóny" v Goražde), a nakoniec aj letecké útoky NATO proti srbským pozíciám prinútili na jeseň 1995 zástupcov znepriatelených strán zasadnúť k rokovaciemu stolu. Na vojenskej základni v americkej Daytone podpísali 21. novembra 1995 dohodu predstavitelia Srbov (Slobodan Miloševič; vtedy prezident Srbska), Bosniakov (Alija Izetbegovič) a Chorvátov (Franjo Tudjman; prezident Chorvátska). Na základe mierovej zmluvy bola Bosna rozdelená na Republiku srbskú a moslimsko-chorvátsku Federáciu Bosny a Hercegoviny. Konfederatívne usporiadanie krajiny s vysokou mierou autonómie oboch častí a slabou ústrednou vládou je ale dodnes zdrojom politickej nestability.
