SREBRENICA/PRAHA - Dobytie enklávy Srebrenica srbskými jednotkami a následný masaker približne 8000 ľudí sa stal jedným z tragických vrcholov trojročnej občianskej vojny v Bosne a Hercegovine. Vyháňanie z domovov, masové vraždenie, ale aj výsmech požiadavkám medzinárodného spoločenstva sa stali v rokoch 1992 až 1995 smutnou realitou, pád jednej zo šiestich bezpečných zón vyhlásených OSN ale všetkých šokoval. Vojaci pod velením generála Ratka Mladiča vstúpili do Srebrenice 11. júla 1995.
Sám Mladič, ktorý sa pred spravodlivosťou skrýval až do roku 2011, sa v meste po jeho dobytí ukázal v sprievode kamery. V poľnej uniforme sa srdečne zdravil so svojimi vojakmi, nariaďoval strhnúť moslimské nápisy a do objektívu dodal, že je "v srbskej Srebrenici, ktorú dáva srbskému národu ako dar". Vydeseným utečencom len o niekoľko hodín neskôr rozdával chlieb a hovoril: "Ničoho sa nebojte, buďte v pokoji. Čoskoro príde dosť autobusov a odvezú vás - najprv ženy a deti - do bezpečia."
Autobusy síce o niekoľko dní prišli, odviezli ale len ženy, deti a starcov; na mužov sa nikdy nemalo dostať. Pred srbským útokom žilo v Srebrenici a okolí asi 45.000 ľudí, polovica z nich boli utečenci z okolitých obcí, ktorí sa sem uchýlili v rokoch 1992 a 1993. Osud ľudí zo srebrenickej enklávy, odkiaľ im sarajevská vláda od marca 1993 nedovoľovala odísť, sa postupom času stal dôležitou kartou v rukách Aliju Izetbegoviča a tiež prostriedkom nátlaku na medzinárodné spoločenstvo.
Enkláva na východnej hranici Bosny, zo všetkých strán obkľúčená územím pod srbskou kontrolou, bola skoro úplne závislá na ľubovôli Srbov, ktorí ovládali okolité územia a do Srebrenice prepúšťali len málo konvojov so zásobami. Veľa istoty neposkytovalo ani niekoľko stoviek slabo vyzbrojených holandských vojakov síl OSN. Aj oni navyše mali problémy so zásobovaním a ich situáciu neuľahčoval ani mandát, ktorý neumožňoval účinne zasiahnuť do prípadného konfliktu.
Útok na enklávu o rozlohe 150 kilometrov štvorcových začal 6. júla raketovým ostreľovaním a Srbi v obave pred leteckými útokmi NATO spočiatku postupovali pomaly. Nálety ale neprišli a do srbských rúk navyše padlo 30 Holanďanov, ktorí slúžili na predsunutých hliadkových postoch. Krátko pred pádom mesta lietadlá nakoniec zaútočili, ďalšie bombardovanie, ktoré by mohlo zmeniť situáciu na bojisku, ale bolo odvolané po tom, čo Srbi pohrozili zabitím zajatých vojakov.
Srbské jednotky vstúpili do samotného mesta od juhu okolo štvrtej hodiny popoludní 11. júla 1995. Väčšina z obyvateľov Srebrenice, hlavne ženy a deti, sa v tom čase sústredila pri základni vojakov OSN v dedine Potočari severne od mesta. Podľa odhadov sa tu tiesnilo až 30.000 ľudí, medzi ktorými bola len asi tisícka mužov. Práve z nich sa o niekoľko desiatok hodín neskôr stali prvé obete vraždenia. Podľa svedkov Srbi mnohých z nich na mieste zastrelili, ďalších odviezli preč.
Muži, vojaci a civilisti, sprevádzaní asi desiatkou žien z významných srebrenických rodín, sa potom okolo polnoci na 12. júla vydali na cestu cez hory do Tuzly. Zo zhruba 13.000 ľudí sa ich ale do cieľa viac než 50-kilometrového pochodu dostala len tretina. Počas cesty sa kolóna niekoľkokrát stretla so srbskými jednotkami. Časť ľudí padla, mnoho vyčerpaných utečencov Srbi zajali a zabili, a to ako sa neskôr ukázalo podľa vopred pripraveného plánu.
Celkový počet obetí srebrenického masakru, ktorý Medzinárodný súdny dvor OSN označil za genocídu, sa dodnes len odhaduje, najčastejšie sa hovorí o 8000 mŕtvych. Pátranie po osudoch zabitých a ich identifikáciu sťažilo aj urýchlené premiestnenie tiel z pôvodných masových hrobov na nové miesta. Dodnes sa podarilo, najmä vďaka genetike, identifikovať približne 6500 obetí vraždenia. Na výročie masakru sa potom každoročne pri Srebrenici konajú nové pohreby.
Udalosti zo Srebrenice, kam sa po vojne vrátila len časť moslimských obyvateľov, sú živé dodnes. Srbské vedenia ale dlho odmietalo zodpovednosť za masaker. Vláda bosnianskej Republiky srbskej sa prvýkrát priznala k masakru v júni 2004, kabinet vtedajšieho Srbska a Čiernej Hory podobný krok urobil až o rok neskôr. V marci 2010 potom prozápadná srbská vláda zviedla v parlamente veľký boj za schválenie rezolúcie, ktorá masaker odsúdila.
Za účasť na masakre odsúdili súdy v Bosne, Srbsku i Haagu desiatky ľudí na mnohoročné tresty. Až na 20 rokov skončili vo väzení napríklad členovia srbskej polovojenskej jednotky Škorpioni, ktorí čelili spravodlivosti po tom, čo sa záznam ich činu dostal v roku 2005 na obrazovky. Dvaja muži považovaní za hlavných strojcov genocídy, Ratko Mladič a niekdajší bosnianskosrbský prezident Radovan Karadžič, stále čakajú na verdikt Medzinárodného trestného tribunálu pre bývalú Juhosláviu (ICTY).
