BRATISLAVA - Severná Kórea je krajina plná protikladov a vôbec nie je ľahké ju navštíviť. Nášmu čitateľovi Martinovi sa to podarilo a doniesol si odtiaľ neskutočné zážitky, pri ktorých je niekedy až ťažko uveriť, že sa naozaj stali.
Nastupujeme do poloprázdneho lietadla, okrem našej miniskupiny nám spoločnosť robí pár Severokórejcov v čiernych okuliaroch a s odznakom veľkého vodcu. Na letisku v hlavnom meste Pchjongjang pristáva trikrát týždenne lietadlo z Číny a jedno z Vladivostoku, žiaden iný spoj nie je. Prvý obraz Kim Ir Sena, tu je usmiaty ako milujúci otec. Pasová prehliadka ide na moje prekvapenie veľmi rýchlo, ale musíme odovzdať mobil aj kameru. Je tu zakázané filmovať a fotoaparát nesmie mať veľký objektív, aby ste si nemohli priblížiť detaily a vždy sa treba spýtať sprievodcu, či môžete fotiť. To sme ešte netušili, že na hraniciach na konci výletu nám budú fotografie a keď nevyhovujú všeobecnej predstave o dobrej a krásnej Kórei, nekompromisne nám ich vymažú. Preto všetky zábery vyzerajú strojene, krásne, farebne, plné modrého neba, jednoducho raj na zemi.
Ak by ste čakali, že pred letiskom čaká taxík, mýlite sa. Čaká nás sprievodca, veľmi milý a chce nám vždy pomôcť v medziach zákonov. Hneď na úvod nás privítal týmito slovami. "Keďže nerozprávate po kórejsky, nemôžete sa slobodne pohybovať po krajine, ale len v sprievode mňa alebo kolegu, lebo keby ste sa stratili, nenájdete cestu a miestni vám nebudú rozumieť." Takto vám vláda pomáha, aby ste sa cítili v bezpečí. Druhú stránku už nepovedal. Sprievodca je tu na to, aby sledoval každý náš krok a informoval policajtov, ak by sme chceli zmeniť plán cesty, a aby vyhnali miestnych ľudí, s ktorými sme sa nemohli stretnúť.
Dokonca aj samotní sprievodcovia sa kontrolovali medzi sebou. Veľká štvorprúdová cesta v Pchongjangu, hľadáme autá, sme jediné auto. Hneď na začiatku sa ideme, resp. musíme sa pokloniť veľkému vodcovi (najväčšia bronzová socha na svete), ja kladiem veniec a potom spoločný úklon, sníma nás kamera, možno nás ukážu v televízii, ako si cudzinci uctili ich milovaného. Šok zažívame, keď dvadsaťčlenná škôlka troj či štvorročných detí sa takisto musí skloniť vodcovi za zvukov morbídnej revolučnej piesne. Čítali ste román 1984 od Orwella? Tak sme sa cítili. Hneď nasleduje prehliadka pomníku nesmrteľnosti, ktorý je v každom meste a dedine. Hádajte, komu je zasvätený. Áno, Kimovi.
Náš hotel je na ostrove, aby sme večer nikam nešli. Večer sa idem prejsť okolo hotela. Do mesta sa však nedostanem, lebo most je prehradený a strážia nás vojaci. Musíme ostať v zlatej klietke. Spíme na 36. poschodí s úžasným výhľadom na hlavné mesto. Na prízemí mame prvé severokórejské disko, bowling či golfové ihrisko. Neviem, či sa mi sníva, alebo je to skutočnosť. Večer sa celé mesto ponára do tmy. Šetrí sa energiou. Miestnym sa to vysvetľuje, že musia zatemňovať, lebo zlí Američania nás chcú napadnúť spolu s preradným západom.
Pokračujeme prehliadkou ďalších unikátov, ktoré nás majú presvedčiť, že toto mesto je lepšie ako tie kapitalistické. Väčší víťazný oblúk ako je ten v Paríži, či širší bulvár ako ten v Amerike. Sprievodca nám oznamuje každú informáciu s hrdosťou a neskutočnou pompou.
Vrchol dňa však ešte len príde. Metro. Klesáme takmer osemdesiat metrov pod zem (bolo skôr vybudované, aby sa obyvateľstvo skrylo pred náletom imperialistických stíhačiek). Všade je amplión, aby šíril propagandu, všade obraz vládnucej dynastie. Veľa miestnych nestretávame. Dôvod? Nik nevie, ale vždy, keď sa niekam blížime, ozýva sa zvuk píšťalky od policajta, aby miestnych odháňal od našej cesty.
Rodný dom Kim Ir Sena, naša kórejská sprievodkyňa tak oduševnene rozpráva, že sa pomaly ide rozplakať pri zmienke o jeho smrti. V studni, ktorú vykopal jeho dedo, je vraj blahodarná voda. Môžeme sa napiť? Áno? Neveríme a tak skúšame. Naozaj dobrá. Vedeli ste, že po nástupe Kim Ir Sena začali sliepky znášať väčšie vajíčka, a že prasiatka boli omnoho väčšie a mastnejšie? Toto sa hlása v každodenných novinách.
Každý dom musí mať podobizeň ich milujúcich vodcov a jedno napevno zabudované rádio, ktoré nemôžete vypnúť alebo zapnúť. Štát sa rozhodne, kedy bude hrať. Celý deň hrá revolučné piesne a šíri propagandu. Ráno z hotela pozorujeme, ako pracujúci nastupujú do práce. Jednotným krokom, s revolučnou piesňou na perách a s odhodlaním, že dnes splníme plán na 120 percent. Vpredu vlaje červená a severokórejská vlajka. Idú stavať novú cestu. Bez zbíjačky, lebo nie je elektrika ani benzín. A tak dvadsať Kórejcov chytí do ruky krompáče. Keď nie je energia ani benzín, na čo vlastne tie autá idú? Stačí nahádzať kukuricu a na výpary sa staré auto pohne.
Sprievodca nás upozorňuje na veľmi dôležitú vec. Ak sa nám dostanú do rúk noviny s vyobrazením Kim Ir Sena alebo Kim Čong Ila, nesmieme noviny pokrčiť a hodiť do koša. Treba ich vyrovnať a položiť na čistý stôl. Či to tak naozaj funguje, nevieme, pretože počas návštevy sme sa nesmeli pomaly nič spýtať. Musíme iba nemo počúvať a prikyvovať. Raz sa nás sprievodkyňa pýta, že ako sa nám darí v tom Československu. Vie, že sme boli komunistickou krajinou a teraz sme sa dali na cestu kapitalizmu. Viem, čo chce počuť severokórejské ucho a so sebazaprením odpovedám, že sme na tom horšie. Naraz vypne hruď a zahlási. Predsa len zvíťazíme.
Vrchol celej cesty sú masové hry, ktoré trvajú dva mesiace. Každý deň je prítomných 80 tisíc návštevníkov a vystupuje 100 tisíc účinkujúcich. Vážne, nepreháňam, i keď tuším, že neveríte. Predstavte si, že na štadióne je 20 tisíc študentov a každý má v ruke veľkú knihu a každá strana má svoju farbu. Zelená, modrá, zlatá. Na pokyn spoločne vytvárajú neuveriteľné obrazce od šťastnej mládeže, cez robotnícke stroje až po megaobraz Kim Ir Sena.
Žiadne známky po hladomore, po útlaku. Dokonalá Potemkinova dedina. Videli ste otvárací ceremoniál v Pekingu počas olympijských hier? Tak tie vyzneli ako nevydarená akcia mládežníckeho klubu niekde v údolí stredného Slovenska. Všetko presne na čas, všetci rovnaké pohyby, kroky, úklony, výkriky. Žiadne, ale žiadne zaváhanie. Bohvie, ako sa trestá chyba. Idú mi nechutné zimomriavky po tele.
Návšteva demilitarizovanej zóny, alebo hranice, ktorá oddeľuje Kóreu na južnú a severnú. Tu nám miestny generál (na spôsob našich besiedok s ujom partizánom pred 89-tym) rozpráva o tom, ako USA začali vojnu skôr, že tie autá, čo vidíme na juhokórejskej strane cez ďalekohľad, sú bohapustou propagandou. Liter benzínu stojí v KĽDR päť eur a má vraj viac áut ako ich susedia. Doteraz som na diaľnici napočítal štyri na 180 kilometrovom úseku. Mesačný plat sú dve eurá.
Hranica je posledným pozostatkom studenej vojny. Vojaci sú postavení so zaťatými päsťami oproti sebe a vyjadrujú "cez nás neprejdete". Miestne JRD pri hraniciach opäť potvrdilo, že Kim poradil miestnym farmárom, aby presunuli farmu o päť kilometrov na juh. Farmár nám vysvetľuje, že mu spočiatku neveril, ale hneď zistil, ako sa mýlil. Ovocie odrazu rástlo väčšie a šťavnatejšie. Miestne deti nám spievajú. Krásne spievajú v tejto temnej krajine. Pýtam sa, o čom spievajú. Súdružka hrdo odpovedá skvelou angličtinou, Nech náš milovaný vodca žije na veky vekov. Pozerám do šlabikára. Počty sa učia nasledovne. Jeden kalašnikov plus jeden kalašnikov sú dva. Príprava na vojnu je všade. Krajina, v ktorej žije 22 miliónov obyvateľov a z toho päť miliónov je vojsko. Šlabikár nám oznamuje aj to, že USA sú satanistickou krajinou.
Emotívna reportáž z Afganistanu: Žiadna iná krajina sa mi tak hlboko nedostala pod kožu
Po šiestich dňoch stojím na vlakovej stanici v Číne. Za chrbtom mám Severnú Kóreu. Odrazu zakričím Sloboda. Možno teatrálne, ale cítim sa v ďalšej komunistickej krajine slobodný a Čína mi príde ako rozvinutá demokracia. Ak ste si mysleli, že toto sme mali pred 89-tym, tak vedzte, že sme boli oproti KĽDR rozvinutou občianskou krajinou.
