GUANTANAMO – Justičný omyl je niečo, o čom sa v našich končinách veľa nehovorí. Avšak v Spojených štátoch je to veľká téma. Niet sa čo diviť, keďže ešte aj v týchto dňoch musí americký súdny systém priznať závažné pochybenia. V Toronte narodený Omar Khadr mal len 15 rokov, keď ho v Afganistane zadržali bezpečnostné zložky USA. V neslávne známej kubánskej väznici následne prežil 13 dlhých rokov. Pred pár dňami Omara prepustili, bol totiž nevinný!
Teroristický útok z 11. septembra 2001 spustil v Spojených štátoch nielen medzi obyvateľmi masovú hystériu neporovnateľnú s hocičím, čo už Američania doma zažili. Oficiálne v snahe zabrániť podobnej tragédii akou bol únos štyroch lietadiel a smrť 2995 ľudí vyslali Spojené štáty do Afganistanu vojenské jednotky. A tak v júli roku 2002 v dedine Ayub Kheyl Američania zastrelili niekoľko teroristov a pritom vážne zranili aj Omara.
Omar sa narodil v roku 1986 v Toronte rodičom s kanadským občianstvom, a to egyptskému imigrantovi Ahmedovi Khadrovi a palestínskej imigrantke Mahe el-Sammah. Od detstva neustále cestoval medzi Kanadou a Pakistanom, pretože jeho matka nebola nadšená z niektorých vplyvov, ktoré by na syna mohla mať západná civilizácia. Do školy preto chlapec chodil najmä v Pešaváre, kde jeho otec pracoval ako charitatívny pracovník organizácie, ktorá pomáhala afganským utečencom. V škole zistili, že Omar zle reaguje na napätie v rodine, inak ho však opisovali ako veľmi „inteligentného, horlivého a zdvorilého chlapca“.
Tradičná rodina
Omarovho otca v 90.-tych rokoch niekoľkokrát zatkli, a tak rodina žila v neustálom napätí na rôznych miestach. Omar s matkou, dvoma staršími bratmi, jedným mladším a sestrou, ktorú mal najradšej, sa po útokoch 11. septembra utiahli do pakistanských hôr, kde ich otec navštevoval len málokedy. Matka Omara pri občasných návštevách okolitých dedín zo strachu dokonca prezliekala za dievča. Omar sa preto napriek matkiným protestom rozhodol bývať v domove pre mladých mužov, kde, bohužiaľ, žila skupina nie práve tých najlepších "mladíkov", ktorí na svojich cestách často potrebovali prekladateľa. Do osudnej dediny sa dostal, lebo ovláda štyri jazyky.
V Ayub Kheyl americkí vojaci strelili Omara dvakrát do chrbta, a to preto, že napriek svojmu prvému zraneniu mohol byť podľa výpovede neznámeho strelca jediným, kto hodil granát a zabil tak amerického zdravotníka. Vyšetrovanie ukázalo, že granát hodil iný muž, ktorého sa podarilo zastreliť. Napriek tomu, že ťažko a bolestivo zranený 15-ročný chlapec prosil vojakov, aby ho radšej zabili, rozhodli sa nevyhovieť mu. V zajatí ho dali lekári dokopy aspoň natoľko, aby mohol byť opakovane vypočúvaný v súvislosti s činnosťou teroristickej organizácie Al-Káida.
Cesta do pekla
Keďže chlapec nič nepovedal, poslali ho do Guantanáma a obvinili zo zabitia amerického zdravotníka. Po ôsmich rokoch v pekle, ako mnohí americkú väznicu na Kube volajú, sa Omar priznal nielen k zabitiu, ale aj k spáchaniu vojnového zločinu a materiálnej podpore teroristickej skupiny. Po dohode dostal osem rokov, do ktorých sa však nezapočítalo tých osem rokov, ktoré v Guantanáme strávil. Vzhľadom na jeho kanadské občianstvo si mal Omar odsedieť na Kube ešte rok a zvyšok trestu by podľa medzinárodných dohôd strávil v kanadskej väznici.
Celý proces s Omarom však od začiatku vzbudzoval záujem verejnosti. V roku 2010 navštívil istý novinár menom Welner Omara vo väzení a opýtal sa ho, akých je päť jeho najhorších spomienok v živote. „No, je tu jedna obrovská, hrozná spomienka, ktorá stále pokračuje a deje sa tu, kde práve sme,“ odpovedal Omar sediac v kresle s nohami pripútanými o dlážku. Welner sa opýtal, čo tým myslí a Omar odhalil svoje najtajnejšie prianie: „Keby ma pustili, nechcel by som si pamätať toto miesto.“
Unikátny prípad
Omar mal byť od druhej svetovej vojny prvým človekom, ktorého mala stíhať vojenská komisia pre vojnové zločiny ešte ako neplnoletého. Rôzne organizácie zaoberajúce sa ochranou ľudských práv mali voči celému procesu námietky práve kvôli jeho veku. Organizácia spojených národov (OSN) v oficiálnom stanovisku označila Omara ako "detského vojaka", preto sa podľa nej mali Američania riadiť aj dohovorom o ochrane detí. Na tento bod sa upierali aj organizácie ako Amnesty International, UNICEF a viaceré kanadské skupiny.
Omar bol zároveň posledným "západným" občanom sediacim v Guantanáme, ktorého vlastná zem nechala v podstate napospas americkému zaobchádzaniu s podozrivými z teroristickej činnosti. Z kanadskej strany išlo o unikátny prípad, nakoľko sa vláda nepokúšala získať svojho občana späť ani na naliehanie viacerých medzinárodných a uznávaných organizácií. Práve kanadské spravodajské služby však počas následného vyšetrovania zistili, že Omar o aktivitách svojho otca, ktorý výrazne podporoval činnosť Al-Káidy, nevedel takmer nič.
Dospelé dieťa
Welner sa Omara počas rozhovoru v roku 2010 pýtal aj to, aké sú najhoršie veci, ktoré kedy urobil, respektíve, ktoré ľutuje. Jeho odpoveď presne vypovedá o tom, o čo ho americké úrady obrali: „Budete sa musieť opýtať niekoho, kto má viac skúseností a vie povedať, či to, čo som urobil bolo dobré alebo zlé.“ Omara nemal kto naučiť, kde sú hranice dobra, rovnako mu v možno najdôležitejšej fáze vývoja osobnosti chýbal základný ľudský cit. Čo mu teda najviac chýbalo za mrežami? „Byť milovaný,“ hovorí bývalý väzeň a dodáva: „Chýba mi aj pocit, že mi niekto verí.“
Dňa 29. septembra 2012 sa Omar konečne dostal na kanadské územie. S obrovskou úľavou a pocitom svojskej slobody konečne načúvajúcim ušiam prezradil: „Vôbec sa nepamätám na ten deň, ani na granát hodený na amerických vojakov. Celé moje priznanie bolo zostavené v plnom rozsahu americkou vládou a podpísal som ju len preto, aby som unikol neustálemu zneužívaniu a mučeniu.“ Konečne 7. mája 2015 prepustili Omara na kauciu, nakoľko najvyšší kanadský súd rozhodol, že boli porušené jeho ľudské práva.
Desivé video spoza múrov Guantanáma
V súvislosti s prvým rozhodnutím ešte z roku 2008 na svetlo sveta uniklo video z vypočúvania Omara v Guantanáme. V rozsiahlych spisoch sa nachádzali podrobné opisy toho, ako Omara vyšetrovatelia na Kube vystavovali mučiacej technike nedostatku spánku, aby ho zlomili pri výsluchu. Keďže chlapec nič nevedel, ani nemohol nikdy nič prezradiť. Na videu jasne počuť, ako narieka, ako zlomené dieťa prosí o zľutovanie. Dnes je 28-ročný muž, ktorý vyrástol vo väzení, konečne slobodný.
Tých 13 rokov života mu však nikto nevráti. Napriek tomu, že nemožno nazvať Omara úplne "nevinným", nakoľko v jeho okolí pracovali rôzni ľudia zapojený do teroristickej činnosti, nikdy nespáchal to, z čoho bol obvinený. Súdy a úrady pochybili hneď niekoľkokrát, a to nielen tie americké, ale aj kanadské. „Verbovanie a využívanie detí v násilných konfliktoch je vojnový zločin, a tí, ktorí sú zodpovední – dospelí regrúti – by mali byť stíhaní. Deti do toho zapojené sú obeťami, konajú pod nátlakom,“ povedal na margo prípadu Anthony Lake, výkonný riaditeľ UNICEF. V Omarovom prípade všetci naokolo fatálne zlyhali. Čo teraz?
