VARŠAVA - Moše Tiroš má 78 rokov. Tento nie veľmi vysoký, ale fyzicky stále zdatný muž zostupuje do pivnice starej vily, postavenej v 30. rokoch v modernistickom štýle v priestore varšavskej zoologickej záhrady. Ocitá sa v inom svete. V tom svete, aký zažíval pred 70 rokmi, keď ho v pivnici skrýval riaditeľ zoo Jan Zabinski so svojou ženou Antoninou, ktorí počas nemeckej okupácie pomohli niekoľkým stovkám Židov.
Steny miestnosti boli vtedy neomietnuté. Do neďalekej bažantnice z pivnice stále vedie úzky tehlový tunel. Aby ním človek v roku 1943 mohol preliezť, musel sa plaziť nad potrubím kanalizácie. A práve v týchto miestach varšavskej zoo našla úkryt jeho rodina. "Skrývala sa tu moja mladšia sestra Stefania, matka Regina, otec Samuel a ja," citoval Tiroša poľský denník Rzeczpospolita.
V roku 1943 sa Moše Tiroš volal Mietek Kenigswain a mal šesť rokov. Jeho otec bol pred vojnou v Poľsku známym boxerom. "Môj dedo poznal Jana Zabińského, riaditeľa zoo, pretože do nej dodával ovocie a zeleninu," spomína.
Jeho rodina sa ocitla v skupine niekoľkých stoviek Židov ukrývajúcich sa vo varšavskej zoo. Izraelský inštitút Jad Vašem odhaduje, že sa na tomto mieste mohlo zachrániť 150 až 300 ľudí. Ale mohlo ich byť aj viac. "Vila a zoologická záhrada boli prestupným miestom pre Židov, ktorých Zabinski vyviedol z varšavského geta. Z bezpečnostných dôvodov si o tom neviedol žiadne poznámky, preto presne nevieme, koľko zachránených bolo, ani ako sa volali," vysvetľuje Lena Kaudelová z nadácie From the Depths.
Jan a Antonina Zabiński deti poslali do pivnice vo vile, ich rodičov do prázdnych klietok po divých zvieratách. Keď sa objavili Nemci, zasadla pani Antonina ku klavíru a začala hrať Offenbachovu Krásnu Helenu. To bol signál, že je potrebné sa správať ticho. "V pivnici sme sedeli na bobku na betónovej polici. Bolo to náročné, pretože sestra často plakala, chcela k rodičom. Vtedy som jej zakrýval ústa rukou," hovorí Tiroš.
Vo vile Zabińskich strávili niekoľko týždňov. Než opustili zoo, snažila sa im Antonina vlasy prefarbiť na blond. "Namiesto blond z toho bola ryšavá," spomína Tiroš. "Keď nás uvidel ich syn Ryszard, vykríkol: 'Sú z nich veveričky!' - A tak nám odvtedy hovorili," rozpráva Tiroš.
V septembri 1939 na pozemok zoologickej záhrady dopadli bomby, mnoho zvierat uhynulo a iné sa potulovali po varšavskej štvrti Praga. "Vtáčie voliéry a pavilón opíc vyhoreli, nad zoo krúžili supy a kondori, v okolí sa potulovali jelene a do Visly sa dostali tulene," líči chaotickú situáciu námestníčka riaditeľa varšavskej zoo Ewa Zbonikowská.
Areál záhrady sa začal využívať na chov ošípaných pre potreby obyvateľov Varšavy. Vďaka tomu mohol riaditeľ Zabinski znovu zamestnávať ľudí.
V roku 1940 sa Zabinski stal majiteľom nezvyčajnej zbierky. Pred núteným presídlením do varšavského geta mu Szymon Tenenbaum dal do starostlivosti zbierku hmyzu. Zbierka bola obrovská - v kruhoch entomológov bola dobre známa. A to tak dobre, že sa na ňu v lete 1941 chcel pozrieť riaditeľ nemeckého pracovného úradu v gete, vášnivý milovník hmyzu. Prišiel do vily a Zabińskemu sa zázračným spôsobom podarilo získať od neho súhlas k návštevám geta. Mal odtiaľ odvážať odpadky pre prasce, odvážal ale ľudí. Prvými boli žena a dcéra Szymona Tenenbauma. On sám z geta odísť nechcel a v júni 1941 zomrel v dôsledku vysilenia.
Moše Tiroš si z tohto obdobia pamätá hlavne úporný hlad. Začiatkom roku 1943 sa jeho rodina rozhodla utiecť z geta. Jej osudy ukazujú, koľko Poliakov sa muselo počas nacistickej okupácie zapojiť do skrývania jednej židovskej rodiny. V nájdení prvej skrýše Kenigswainovcom pomáhal devätnásťročný Zygmunt Pientak. Niekoľko prvých týždňov sa schovávali u jednej rodiny vo výklenku zaclonení kredencom. Malá Stefania stále plakala, a to ich mohlo prezradiť. Majitelia bytu sa začali báť, že Nemci všetkých zabijú, a tak bolo nutné hľadať novú skrýšu. Napadla im zoologická záhrada, museli ale prejsť most cez Vislu, ktorý strážila polícia. Koňa, ktorý ťahal koč s Kenigswainovcami, Pientak pred cestou polial domácou pálenkou. Keď sa ku kočiaru priblížil Nemec, zacítil ostrý zápach. Zakričal: "Poľské svine Preč!" Prešli most.
Po pobyte v zoo sa dostali do garsónky dávneho známeho, dôstojníka podzemnej Zemskej armády Feliksa Cywińského, ktorý sa sám skrýval a zároveň pomáhal Židom. Rodičia rozhodli, že všetci spolu ďalej zostať nemôžu. Syn sa dostal do starostlivosti cudzích ľudí. "Starala sa o mňa pani Stefania, potom pani Wala, za peniaze," spomína Tiroš. Po vypuknutí varšavského povstania v roku 1944 bol dom, v ktorom býval, rozbombardovaný. Blúdil po rozvalinách a pomohol mu neznámy povstalec, ktorý ho odviedol do cirkevného sirotinca. Ten bol evakuovaný do juhopoľskej Wieliczky a potom do kláštora.
"Desať mesiacov po vojne ma našla matka. Vošla do triedy, keď sme sa učili modlitby. Neveril som, že prežila, nepoznal som ju," priznáva Tiroš. Jeho príbuzní sa po porážke varšavského povstania ukrývali na varšavskom Starom Meste. Prežili len vďaka tomu, že im Feliks Cywiński prenechal zásoby jedla určené pre celú povstaleckú jednotku. V roku 1957 odišli do Izraela. V Lodži zostal len hrob otca Samuela, ktorý zomrel hneď po vojne.
V roku 1965 inštitút Jad Vašem udelil manželom Zabińskim titul Spravodlivý medzi národmi pre ľudí nežidovského pôvodu, ktorí pomohli k záchrane Židov pred holokaustom. O rok neskôr ho získal Feliks Cywiński a v roku 1983 aj Zygmunt Pientak.
