BRATISLAVA - Len málokedy to býva tak, že úspech jednotlivca sa stane trvalým úspechom pre celé ľudstvo. Človek sa síce venuje bádaniu neustále, ale prelomový pokrok neprichádza lusknutím prsta. Pokým mnohí sa bez výsledku trápia celé desaťročia, iným sa podarilo niečo neuveriteľné. Toto je podľa časopisu Discover sedem najvzrušujúcejšich a najdôležitejších momentov v dejinách vedy, ktoré nás posunuli dopredu o celé míle.
7. Na prelome 20. storočia vedci pracovali o život na tom, aby zistili, ako medzi sebou komunikujú nervové bunky. Otto Loewi počul o málo známej teórii, že sa dorozumievajú vypúšťaním chemických impulzov, ale až do jednej noci v 20. rokoch jej nevenoval veľa pozornosti. Prisnil sa mu experiment s bijúcimi srdciami žiab, ktorý by túto teóriu overil. Zobudil sa, všetko si pozapisoval a opäť sladko zaspal. Ráno však prišiel na to, že jeho poznámky sú nečitateľné a nič si nepamätá. Sen sa mu však našťastie ďaľšiu noc vrátil a Loewi tentokrát vyskočil z postele, vletel do laboratória a začal s experimentmi, ktoré pomohli potvrdiť chemický prenos nervových impulzov.
6. Francúzsky filozof a matematik René Descartes býval v detstve často chorý, a preto mu na zlepšenie zdravia dovolili spať každý deň až do 11-tej hodiny. Tento zvyk ho potom sprevádzal po celý život. Počas jednej z týchto dopoludňajších "seáns", Descartes pozoroval muchu poletujúcu po strope a uvedomil si, ža by mohol opísať jej pohyby a umiestnenie meraním jej vzdialenosti od dvoch kolmých stien. Formalizovaná verzia tejto techniky "sledovania muchy" sa pretavila do karteziánskeho súradnicového systému.
5. Generátor jednosmerného prúdu, na základe ktorého fungovala prvá elektráreň v 70. rokoch 19. storočia, síce ohúril svet, ale Nikola Tesla bol skôr sklamaný: generátor bol neefektívny a ľahko sa kazil. Tesla nad tým dumal aj počas jednej prechádzky po parku v Budapešti v roku 1882. Opakoval si text z jeho obľúbenej hry, Fausta, v ktorej vedec zapredá svoju dušu výmenou za vedomosti. Teslov úžasný mozog možno iba zúfalo hľadal novú tému a vyprodukoval pritom návrh spoľahlivého a efektívneho motora na striedavý prúd.
4. Dávno pred tým, ako sme mali Hubblov teleskop, si vedci lámali hlavy nad hmlovinami čudných nejasných hviezdach, ktoré niekedy vyzerali ako špirály. Niektorí vedci, zástancovia teórie špirálových hmlovín, argumentovali, že ide o galaxie - zvláštne zhluky hviezd - nachádzajúce sa od nás milióny svetelných rokov. Ich oponenti tvrdili, že musí ísť o určitý nový druh hviezdy v našej galaxii. Edwin Hubble túto záhadu vyriešil na vrchole jedného kopca v Kalifornii v roku 1923. Skúmal známu svetelnú škvrnu menom Andromeda a všimol si, že sa rozplýva do zhluku rôznych hviezd, čím dokázal existenciu iných galaxií.
3. Robert Hooke dosiahol úspech na poli astronómie, architektúry, paleontológie a fyziky, ale ten najdôležitejší prelom nastal u neho v biológii. V roku 1665 postavil vlastný mikroskop, s ktorým začal skúmať veci okolo seba. Keď nahliadol prostredníctvom svojich objektívov na tenký plátok korkového dreva, uvidel nekonečné obdĺžniky. Hooke objavili biologické bunky, základnú jednotku všetkých organizmov.
2. V roku 1896 Henriho Becquerela fascinovalo novoobjavené röntgenové žiarenie. Myslel si, že ho vydávajú prirodzene fosforeskujúce minerály po dlhšom vystavení slnečnému svetlu. Aby svoju teóriu overil, nechal vzorky minerálov absorbovať slnečné lúče, následne ich zabalil do čiernej látky a umiestnil k nim fotografické dosky, pričom očakával, že pôsobením röntgenového žiarenia sa na doskách zjavia ich slabé obrazy. Jedného februárového dňa, keď bolo príliš sychravo na ďalšie pokusy, Bequerel zobral pripravenú vzorku uránu zabalenú do látky, s priloženou fotografickou doskou a hodil ju do zásuvky, kde zotrvala ďalších pár dní. Keď sa k nej neskôr vrátil, urán do dosky vypálil svoj obraz tak jasno, ako keby bol vystavený silnému slnečnému žiareniu. Niečo v tomto kameni uvoľňovalo viac energie, ako mohlo vysvetliť fosforeskovanie. Po ďalšom skúmaní spolu s Mariou a Pierrom Currieovcami objavil, že to niečo bola rádioaktivita.
1. V roku 1928 si mohol Alexander Fleming konečne zakričať: "Heuréka!". Fleming bol presvedčený, že nosný hlien obsahuje látku, ktorá funguje ako antibiotikum, a tak zobral sadu Petriho misiek, namazal ich baktériami a vlastným Flemingovským hlienom a šiel na dvojtýždňovú dovolenku. Keď sa vrátil, hlien žiadnu z baktérií nezabil, ale jednu misku kontaminovala pleseň z neďalekého laboratória. Všetky baktérie v blízkosti tejto plesne boli mŕtve. Pri podrobnejšom výskume plesne vyšlo najavo, že produkuje chemikáliu - penicilín - ktorý baktérie zabil.
