HOUSTON – Veľa malých detí si ako svoje budúce povolanie vyberá niečo vzrušujúce, trošku nebezpečné a v ich očiach extrémne zábavné. Deti chcú byť hasičmi, policajtmi či astronautmi. Čo to však skutočne znamená, to si aj máloktorí dospelí uvedomí. Aké to asi je nasadzovať vlastný život či prehľadávať nekonečný vesmír? Marsha Ivinsová, bývalá astronautka, ktorá vo vesmíre strávila celkovo 1318 hodín, o tomto zriedkavom zamestnaní pútavo porozprávala.
„Neexistuje spôsob, akým sa dá predvídať emocionálny dopad toho, že opúšťate svoju domovskú planétu. Pozriete sa dole na Zem a uvedomíte si "Nie som na nej". Je to dych berúce. Je to neskutočné,“ začína svoj príbeh opisovať Marsha, ktorá letela do vesmíru vďaka projektom NASA celkovo päťkrát. „Cestovanie vesmírom, aspoň tak, ako to robíme dnes, nie je očarujúce. Ale nič neprekoná ten výhľad!“ smeje sa Marsha.
„Každý si predstavuje, že keď sedíte na vrchole nad viac ako tromi miliónmi litrov výbušného raketového paliva, ste nervózny a máte strach. No pravda je, že tam nie je moc čo robiť, tie dve hodiny po tom, ako ste sa vyšplhali do raketoplánu. Veľa astronautov si proste len zdriemne. Ste pripútaní ako vrece zemiakov, zatiaľ čo systém prechádza tisícami kontrol pred štartom,“ hovorí Marsha o pocitoch tesne predtým, ako astronauti zažijú 8,5 minútovú divokú jazdu smerom k obežnej dráhe.
Raketoplán stále zrýchľuje až dosiahne nepredstaviteľných takmer 28-tisíc kilometrov za hodinu! Keď si začnete uvedomovať samých seba, nastúpia účinky nulovej gravitácie. „Bez gravitácie, telesné tekutiny sa pohybujú smerom k hlave. Je to skvelý face-lifting. Váš žalúdok sa stiahne. Cítite sa dlhší, pretože o 3 až 5 centimetrov vyrastiete. No nulová gravitácia má aj niektoré nevýhody,“ mraští tvár Marsha.
„Ako tekutiny smerujú na sever, začne vás riadne bolieť hlava. Vaše telo to kompenzuje, čiže v prvých dňoch strácate tak liter tekutiny, v podstate čúrate preč bolesť hlavy. Veľa ľuďom je zle. Spôsob, ako sa cítiť lepšie, je stratiť sa, presvedčiť váš vizuálny systém, že hore je tam, kde je vaša hlava a dole je miesto, kde sú nohy,“ podáva návod na prežitie v nulovej gravitácii dnes 63-ročná Marsha. Žalúdok sa však dokáže upokojiť a pojať potravu až o niekoľko dní.
Čo sa týka jedla, vo vesmíre sa menia ešte aj chute. Všetko je vopred pripravené, zabalené a zmrazené, no chutí to inak ako na Zemi. Najdivnejšie je však podľa nej aj tak spanie: „Jedným z najbláznivejších zážitkov vo vesmíre je jedným z najjednoduchších na Zemi: spánok. V raketopláne môžete svoj spací vak pripútať o stenu alebo strop alebo podlahu, proste kam chcete. Je to ako kempovanie. Vak má diery na ruky, čiže dáte ruky von, aby ste dosiahli na zips.“
Samotná predstava je dosť extravagantná, no ešte to nekončí: „Potom si pripútate hlavu k vankúšu pomocou suchého zipsu, aby ste uvoľnili krk. Ak si nezastrčíte ruky naspäť do vaku, budú sa pred vami vznášať. Niekedy sa ráno prebudíte a uvidíte svoju ruku plávať pred vašou tvárou a pomyslíte si "Fúha, čo to je?" a potom si uvedomíte, že je vaša.“ Marsha toto všetko zažila prvýkrát v roku 1990, potom v 1992, 1994, 1997 a naposledy v 2001, keď pomáhala budovať Medzinárodnú vesmírnu stanicu ISS.
Na všetko nepohodlie však dokážete veľmi rýchlo zabudnúť: „Posledné dve noci môjho posledného letu som spala v pilotnej kabíne, môj spací vak bol pripútaný pod oknom. Z tejto pozície raketoplánu bolo vidieť Zem, takže keď som sa prebudila, celý svet tam vonku bol predo mnou, v tej chvíli tam bol iba pre mňa.“
