BRATISLAVA - Plné gate, adrenalín, ľútosť a nekompromisná otvorenosť. Dlho očakávaný slovenský film Comeback o recidivistoch sa z ilavskej väzenskej kolísky, kde vyrastal niekoľko rokov, dostal von na slobodu. A kiná mu zatlieskali.
Hovorí si slovenský režisér z L. A. a jeho meno je pre slovenskú filmografiu značkou. Miro Remo, ktorého doma i v zahraničí preslávil dokumentárny film Arsy-Versy, sa tentoraz rozhodol nakrútiť dokument o návrate do basy. Odhodil všetky svoje predsudky a obliekol si väzenskú uniformu...
Jedna z najstráženejších väzníc Slovenska sa nachádza len pár kilometrov od Ladiec, kde ste vyrastali. Kedy a ako vznikla myšlienka nahliadnuť do života väzňov? Ako ste sa k tejto vzácnej príležitosti dostali?
Úplne prvotná myšlienka vznikla v období, keď som dokončoval bakalársky film Cold Joint /Studený spoj/. Zhodou viacerých okolností som sa ocitol v base, našťastie za kamerou. Robili sme krátky spot podobný tým z Amnesty Internation o rovnosti šancí odsúdených po „výstupe“ na slobodu. Vtedajšiemu riaditeľovi pánovi Resekovi sa šot pozdával a sám mi ponúkol možnosť sa do basy vrátiť s niečím väčším. Veľmi pozitívne ma to prekvapilo, absolútne som to nečakal. Bez neho by to nešlo.
Keď ste nakrúcali Comeback, obliekli ste sa do väzenskej uniformy, aby ste ľahšie zapadli... Aký to bol pocit, zdieľať identitu väzňa?
Presne si už nepamätám, skôr som riešil veci okolo filmu. Šli sme do neznáma spoločne s kameramanmi a zvukármi. Cítil som filmársku zodpovednosť aj za nich. Strach som mal z toho, že zlyhám ako režisér, ale šiel rýchlo bokom. Treba naň zabudnúť, premôcť sa a „nemať v gatiach“.
Nemali väzni zábrany spolupracovať s vami? Mali ste vopred načrtnutý nejaký scenár?
Jediné, čo sme mali, boli predsudky o naivných ľuďoch a homosexuáloch. Rýchlo sme zistili, že mediálno-spoločenský obraz nesedí a začali sme nasávať informácie hneď prvý deň pri kartovej hre. Spolu pri stole v cele sme si povedali, o čom by to mohlo byť. So scenáristom Jurom Šlaukom sme vždy po nakrúcaní materiál podrobne zanalyzovali a tak dookola pokračovali.
Vo filme vystupujú dvaja ústrední recidivisti: Miro a Zlatko, ktorí odchádzajú na slobodu. Prečo práve oni?
Pôvodne ich bolo sedem. Po prvom dni sme redukovali na päť, potom na štyroch. Za chodu sa však menil i tento plán. Keď sme raz prišli do basy filmovať jedného z aktérov, už v base nebol. Informácia o jeho premiestnení do iného ústavu podliehala utajeniu a tak sme prekvapení improvizovali - ako už neraz v Ilave. Tak sa postupne z pôvodného plánu vyformovali dve hlavné postavy.
Na čo myslí človek, ktorý odchádza z väzenia? Čo urobí ako prvé, keď je vonku?
Otvorí posledné mreže, má zvýšený pulz, možno i adrenalín. Poslednýkrát sa otočí dozadu, akoby sa lúčil, ale nevie presne kam ísť. Kľučkuje doprava, doľava, kým naberie smer. Prehĺta naprázdno. Pýta sa, kde je zastávka alebo vlaková stanica. Tam si dá prvé pivo po rokoch, nasadne do vlaku, zapáli si na záchode od nervozity. Načo vtedy myslí, neviem, ale musí to byť brutálna zmes rôznych pocitov spojených s krátkodobou eufóriou slobody.
Ako vyzerá proces prepúšťania? Podľa štatistík sa do väzníc vráti vysoké percento kriminálnikov. Prečo je to tak? Nemala by byť skúsenosť väzenia natoľko strašná, aby sa jej recidivisti snažili v budúcnosti vyhnúť?
Prepúšťací proces je vo filme zobrazený detailne. Skúsenosť je to hrozná, ale človek sa vonku často dostane do ešte hroznejšej situácie a basa je pre neho potom vykúpením. Aj to sa stáva. Samozrejme sú aj takí, čo to dajú a žijú usporiadaným životom. V base sedia aj ľudia, ktorí spravili osudovú chybu... A potom je tam aj skupina ľudí, ktorá bola vonku oveľa menej ako dnu a naozaj má problémy sa reintegrovať, svetu vonku absolútne nerozumejú, poznajú len intrigy z basy. Keď máte nálepku recidivistu, len ťažko si nájdete džob. Ste prvý podozrivý a hrozia vám tie najprísnejšie tresty. Kto by veril recidivistom?
Ako vnímajú recidivisti svoj trest? Cítia vinu a ľútosť?
Je to veľmi individuálne. Stretol som sa so všeličím, pokorou i pohŕdaním. V Comebacku hlavný hrdina ukazujúc na svoje plecia hovorí: „Minulosť som si tuto odniesol, jediné, čo ľutujem, je moja mama“.
Ako by ste opísali vzťahy medzi väzňami? Ako agresivitu, napätie, nevraživosť, hierarchiu alebo aj medziľudskú lásku?
Na to, aby som to vedel opísať, by som musel asi niečo odsedieť. Strávil som v base primálo času na to, aby som vedel objektívne zhodnotiť mieru nevraživosti, hierarchiu, atď. Čo mi však neuniklo, bol fakt, že tak ako vonku, aj v base sú rôzni ľudia. Každý ťahá za svoje nitky, niekto viac, niekto menej, každý ako vie. Zažili sme aj situáciu, keď nás veľká väčšina odsúdených oklamala pri podpisovaní súhlasov na nakrúcanie a to tak, že dotyční uviedli falošné neexistujúce mená. Dôverovali sme im asi viac ako oni nám. Prečo tak urobili, by ma zaujímalo.
Čo robia väzni vo voľnom čase? Ako im plynie čas?
Robia čokoľvek, pri čom plynie čas rýchlejšie. Pracujú, hrajú karty, kocky, ping-pong, posilňujú, čítajú knihy, pozerajú televíziu, počúvajú rádio...
Na Comeback slovenská kinematografia dlho čakala. Čo bolo vaším režisérskym zámerom? Na filme ste pracovali od roku 2009...
Chcel som urobiť film, kde comebackom nebude výstup na slobodu, ale návrat späť do basy.
Mali ste niekedy vy sám konflikt so zákonom?
Párkrát som prekročil povolenú rýchlosť na ceste, raz šiel nevedomky cez priecestie, keď ešte blikali rampy - tie na Einsteinovej v smere do Petržalky, kto ich pozná, vie, o čom hovorím. Raz ma vypočúvali ilavskí policajti v súvislosti s krádežou autorádií v Ladcoch. V ilavskej nemocnici som sa podrobil odberu krvi. Mladý ambiciózny vyšetrovateľ mi dokonca tvrdil, že moja krv sa našla na mieste činu a DNA test dopadol v môj neprospech. Policajt to na mňa ale len skúšal, test DNA vtedy k dispozícií nemal. Blafoval a pravdepodobne nemal ani povolenie na odber mojej krvi. Chvíľu som sa bál, že som sa nechal dobehnúť. V pamäti mi ostali mladé vyplašené a zastrašené sestričky v ilavskej nemocnici a posledné hlásenie policajta: „Prípad teraz preberá kriminálka!“. Mám ale i dobré skúsenosti s policajtmi. Každý robí, ako vie.
Odhliadnuc od projektu Arsy-Versy ,vyberáte si pomerne kontroverzné témy, skúmate svoje prostredie. Studený spoj o ladeckej prostitútke, príbeh o bezdomovcovi Janovi alebo desivý obraz našej paradoxnej spoločnosti plnej zábavy a odľudštenia v Ecce homo. Čo bude nasledovať po Comebacku?
Nasledovať bude film o Richardovi Müllerovi a filmová prechádza slovenskou kultúrou s názvom Cooltúra. A potom snáď nejaký ten film, generačná výpoveď nás, mladých tridsiatnikov (smiech).
