Autumn Rose je výnimočné dievča s nadprirodzenými schopnosťami. Pochádza z významného rodu, ktorý vládne najsilnejšou mágiou. Po smrti starej mamy ju osud zavial do ospalého mestečka na pobreží Anglicka, kde pod povrchom zdanlivo pokojného života driemu temné tajomstvá.
Pokračovanie slávneho románu Temná hrdinka je tu. Novinka Abigail Gibbsovej Jesenná ruža nadchne všetkých čitateľov, ktorí milujú fantasy, príbehy s nadprirodzenými prvkami.
Jej osud vytesali do kameňa
Hrdinka Autumn má ako strážkyňa jediné poslanie, a to chrániť ľudské bytosti pred skupinou krutých Sagijcov, zvaných Exterminovia. V škole však zažíva len pohŕdanie a výsmech. Keď sa v jej živote nečakane objaví príťažlivý mladý študent s rovnakými zvláštnymi jazvami na pokožke, ako má Autumn, jej svet sa obráti naruby. V noci však čelí strašidelným snom o dievčati z ľudského rodu, ktoré zvedie Temný princ. Autumn musí rýchlo vymyslieť spôsob, ako ju zachrániť. Inak bude neskoro...
Abigail Gibbsová začala svoj príbeh publikovať na internete ako 15-ročná, len tak pre radosť...a rozpútala hotové šialenstvo, keď kniha zaznamenala neuveriteľných 16 miliónov kliknutí! Potom dobyla knižný svet a jej Temnú hrdinku označili za najvášnivejší upírsky príbeh, aký ste kedy čítali.
Abigail je fascinovaná upírskymi ságami, no v skutočnosti sa bojí krvi a je veľkou zástankyňou vegetariánstva, čo ju inšpirovalo pri písaní svojich kníh. Vyrástla na Harrym Potterovi (Kameň mudrcov prečítala osemnásťkrát!).
Prečítajte si úryvok z novinky Jesenná ruža:
PRVÁ KAPITOLA
Autumn
„Ale pozrime, ide naša všeobecne obľúbená samotárka.“ Zástera letí mojím smerom, chytím ju a zaväzujem si ju okolo pása.
„Dobré ráno, Nathan.“
„Počula si to, Sofia?“ obrátil sa na novú čašníčku, ktorá mala ruky plné snehobielych tanierov. Nathan, ktorý bol od nej oveľa starší, práve vyprázdňoval umývačku. „Že vraj dobré ráno. Aké zvláštne.“
Pozerala som na dievča a uvažovala som, či som ju už niekedy stretla, alebo je len úplne neodlíšiteľná od ostatných džínsových vychrtlín, čo žijú na pomarančovom džúse a chodia v sobotu na výpomoc.
„Prečo som samotárka?“ opýtala som sa a stále som sa na ňu dívala.
Vypúlila na mňa oči, kvapka potu jej pomaly stiekla po spánku. Prstami nervózne poklepkávala po najspodnejšom tanieri, a keď som ju obišla, aby som dočiahla na jedálne lístky, cúvla a zjačala. Taniere jej vyleteli z rúk.
Takže sme ešte nemali tú česť.
Mihla som palcom, taniere zamrzli vo vzduchu a jemne sa zniesli na pracovnú dosku. Kým stihla niečo povedať, vyšla som z preplnenej kuchyne k dverám kaviarne Harbour a pretočila štítok zo Zatvorené na Otvorené. Bol koniec augusta, a hoci bolo ešte zavčasu, cez okno som videla prúdiť turistov z rušného prístavu k luxusným jachtám. Z diaľky od rybárskych lodí stiesnených medzi mólami privievalo vôňu rybaciny. Cez sklo prenikali dnu zvuky vŕzgajúcich sťažňov a škrekot čajok, ktoré sa snažili uchmatnúť si svoj denný prídel – bežná situácia ako každé ráno v čulom rybárskom mestečku Brixham.
Nathan obišiel pult a celú kaviareň bez námahy premeral pár ráznymi krokmi. Bol vysoký a chudý. Ospravedlňujúco pokýval hlavou.
„Než si prišla, rozprávala mi, že ešte v živote nevidela Sagijca,“ vysvetľoval potichu.
Pokrčila som plecami. Neprekvapilo ma to. Ten rok, čo pracujem v tejto kaviarni, jedine Nathan – kuchár – a ja sme tu nastálo, každý nový uchádzač odo mňa bočí a po krátkom čase aj odíde. Jediný dôvod, prečo som si dokázala udržať túto prácu, bolo, že šéfka mi platí vtipnú mzdu. Nič si z toho nerobím. Bola jediný človek v meste, čo ma bol ochotný zamestnať.
Chcela som ísť, ale Nathan mi položil svoju potetovanú ľavú ruku na plece.
„A samotárka preto, lebo mi už mesiac neodpovedáš na esemesky.“
„Ty si bol na Islande, ja v Londýne.“
„Aj tak si mohla odpovedať.“
Chytila som ho za ufúľaný rukáv kuchárskej uniformy a odsunula mu ruku. Potom som porozkladala lístky s dnešným menu na stoly. Nathan ma nasledoval.
„Ako bolo na Islande?“ pokúsila som sa otázkou zaplniť ticho.
„Nádherne. Okrem toho, je to demokratická krajina.“
Vzdychla som si a prevrátila oči, ešteže som bola otočená chrbtom.
„Ľudia a Sagijci tam spolunažívajú pokojne vedľa seba, nie tak oddelene ako tu.“
Vystrela som sa, palcom ukazoval dozadu smerom na kuchyňu, kde bola Sofia.
„Alebo hocikde inde,“ dodal po chvíli.
Jeho prednášky o vzťahoch Sagijcov a ľudí som si už vypočula veľakrát, ale na tú dovolenku si šetril tak dlho, že som mu nechcela skákať do reči. Napriek tomu...
„Takže Sagijci? Tam žijú len Exterminovia.“
Nevidela som mu do očí, zakrývali mu ich hnedé, kučeravé vlasy takmer po plecia, no zdalo sa mi, že ich odvrátil.
„Exterminovia sú tiež Sagijci, len vyznávajú odlišnú vieru.“
„Áno, a šedé jazvy majú len preto, že predstierajú dobré rodinné vzťahy s ľuďmi,“ prehodila som posmešne, nič smiešne na tom však nebolo. „Sú to násilnícki extrémistickí rebeli, Nathan. Sú to nepriatelia kráľovstva Athenea a ostatných temných bytostí. Nezabúdaj na to.“
Hľadel do zeme a popravil si rukávy. „Podľa mňa situácia vôbec nie je ružová, keď ľudia ako ty musia žiť na okraji spoločnosti –“
Vtom ho prerušil zvonček. Naraz sme sa obrátili k dverám, ako keby nás mohol prekvapiť príchod zákazníkov. Tri dievčatá sa na prahu dverí zarazili a potom si vybrali stôl pri okne.
„Veľa šťastia,“ zašepkal súcitne Nathan a vrátil sa do kuchyne.
Zhlboka som sa nadýchla, vytiahla zápisník a pristúpila k hosťom.
„Dobré ráno, čo si dáte?“ zaštebotala som a predstierala, že som ich nikdy v živote nevidela.
Dievča bližšie ku mne pohodilo dlhými čiernymi vlasmi a posmešne na mňa žmurklo spoza ťažkej ofiny. Bola vysoká a mala široké plecia, nemusela príliš nakloniť hlavu, aby sa stretla s mojím pohľadom.
„To čo vždy, ty čarodejnica.“
Zovrela som pero v ruke a donútila sa pozrieť von oknom na more za múrikom prístavu.
„Bola som mesiac preč, takže sa obávam, že si vážne nepamätám, čo si dávate s kamarátkami, Valéria,“ precedila som cez stisnuté zuby.
Valéria Danversová je rodený mučiteľ. V škole ma šikanuje.
Jej jedenie je moje trápenie, nie poondiata káva.
Kamarátkam zašepkala čosi o Sagijcoch a neokrôchane si objednala polovičnú porciu. Jej kamarátky boli len o čosi menej nezdvorilé.
Priniesla som im nápoje, poďakovali zvyčajne opovržlivo. O minútu som už bola na toaletách a opretá chrbtom o dvere som sa nútila zhlboka dýchať. Bol to bežný rituál každú sobotu ráno, odkedy Valéria objavila túto kaviareň ako perfektné miesto, kde mi môže zo života robiť peklo.
Za zavretými očami som uvidela hmlistú postavu ženy, mojej starej mamy, starnúcej, ale stále vitálnej, ako nakláňa hlavu k malému dieťaťu, o polovicu menšiemu ako ona, a čosi hovorí. Vedela rozprávať hodiny.
Sagijské deti sú ako brečtan, rastiete rýchlo a žijete dlho. Ľudské deti sú ako motýle. Sú škaredé, keď sú zakuklené, až kým sa konečne nevynoria a nestanú dospelými. Škaredá kukla závidí brečtanu, nie je to tak?
Stisla som viečka ešte pevnejšie. Dýchaj...
Búchanie na dvere ma prebralo. Malá miestnosť bola ešte stále v tme, tak som potiahla šnúrku na žalúziách a zaplavilo ma chladné biele svetlo.
„Autumn, viem, že si tam, poď okamžite von!“
„Nathan,“ zatiahla som. Vedel, čo mi Valéria robí, tak prečo sa obťažuje?
„Vonku sa niečo deje!“
Pokožka sa mi okamžite rozpálila a naskočili mi zimomriavky, keď sa mi krv spolu s prebudenými schopnosťami nahrnuli do dlaní. Steny sa spriehľadnili... v diaľke som počula tlkot srdca, približoval sa, zrýchľoval... a nepatril človeku.
Kniha Jesenná ruža sa nachádza v ponuke internetového obchodu iPark.sk>> Rovnako tak aj ďalšie publikácie Agigail Gibbsovej>>
