KIGALI - Býva označovaná za poslednú genocídu v 20. storočí a najrýchlejšiu vôbec a taktiež za najhroznejší násilný čin čo do počtu mŕtvych po dňoch. Genocída v Rwande vypukla zo 6. na 7. apríla 1994 a skončila sa 18. júla 1994. Zahynuli pri nej tisícky nevinných ľudí.
Hutuskí extrémisti zmasakrovali za sto dní okolo 800 000 menšinových Tutsiov a umiernených Hutuov a asi 2,7 milióna ľudí muselo utiecť zo svojich domovov. Zabitých bolo podľa odhadov 20 percent obyvateľov krajiny a asi 70 percent rwandských Tutsiov. Rýchlosť zabíjania bola omračujúca: podľa vlády bolo každý deň zabitých 10 000 ľudí, 400 za hodinu a sedem za minútu. Podľa francúzskeho historika Gérarda Pruniera to bolo päťkrát horšie masakrovanie ľudí než pri nacistickom holokauste.
Vraždenie v malej a chudobnej Rwande uprostred Afriky začalo po tom, čo bolo 6. apríla 1994 zostrelené lietadlo s prezidentmi Rwandy Juvenalom Habyarimanom a Burundi Cyprienom Ntaryamirom. Obaja patrili k Hutuom. Koľko osôb neprežilo následnú trojmesačnú genocídu, je stále predmetom dohadov. Podľa OSN zahynulo zhruba 800 000 ľudí, väčšinou Tutsiov. Vláda Rwandy uvádzala cez milión mŕtvych, z toho asi desať percent Hutuov.
Genocída sa hlboko zapísala do osudu Rwandy aj susedných krajín. Okrem miliónov utečencov a zreteľného vplyvu na vojny v susednom Kongu napríklad mnohonásobne vzrástol počet infikovaných vírusom HIV, zničená bola infraštruktúra krajiny a vyľudňovanie viedlo k veľkému prepadu ekonomiky. Diskutovanou otázkou zostáva úloha medzinárodného spoločenstva, ktoré nedokázalo genocíde zabrániť. Krutosť masakrov zobrazil napríklad priaznivo prijatý film Hotel Rwanda režiséra Terryho Georgea z roku 2004.
Etnický konflikt medzi väčšinovými Hutu a menšinovými Tutsi, v ktorého pozadí boli spory o pôdu, tlel v Rwande už dlhšiu dobu. Hutuovia a Tutsiovia boli pritom pôvodne skôr spoločenskými kategóriami. Vládnuci Tutsiovia - majitelia stád - tvorili 14 percent obyvateľov a Hutuovia boli zväčša pastieri a roľníci. S prispením koloniálnych veľmocí však medzi nimi rástla nenávisť. Tutsiovia tvorili totiž v koloniálnych časoch vládnucu skupinu s mnohými výhodami, po vyhlásení nezávislosti v roku 1962 ale mali v krajine prevahu Hutuovia.
Do roku 1964 bolo pri stretoch zabitých 20 000 Tutsiov a ďalšie státisíce boli vyhnané zo zeme. V roku 1973 sa k moci dostal Habyarimana, ktorý svoj režim za pomoci Francúzska založil na rasovej ideológii proti Tutsiom. Tí preto vytvorili Rwandský vlastenecký front (FPR) a v októbri 1990 začali ofenzívu. Zmier neprinieslo ani zavedenie plurality v júni 1991, ani dohody z augusta 1993, ktoré počítali s paritným zastúpením oboch etník a vytvorením dočasnej vlády. Plnenie dohôd mala podporiť pozorovateľská misia OSN pre Rwandu (Unamir).
Zatiaľ čo Francúzsko ďalej vyzbrojovalo Habyarimanov režim, na severe krajiny vykonávali etnické čistky milície Réseau Zéro (Sieť nula s heslom Žiadni Tutsi), ktoré viedla prezidentova manželka Agatha. Tá bola spolu s manželom a ďalšími blízkymi spolupracovníkmi členkou vplyvnej hutuskej skupiny AKAZ (malý domček), ktorá si nepriala spoluprácu s Tutsiami a následne bola jednou z hlavných riadiacich skupín genocídy.
Po zostrelení lietadla s Habyarimanom dosiahli masakre hrozivé rozmery, na vraždení sa najviac podieľali extrémistickí Hutuovia z milícií Interahamwe a Impuzamugambi. Vraždili ale aj jednoduchí muži aj ženy, nikto nemal byť ušetrený. "Naložili nás do áut a odviezli do hôr, aby sme tam zabíjali. Potom sa spievalo a tancovalo. Keď zabíjate prvého človeka, niečo cítite. V mojom prípade to bol môj sused. Potom už necítite nič," opísal atmosféru krvavých sto dní jeden z neskôr odsúdených.
Ako prví boli popravení hutuskí opoziční politici vrátane premiérky, tutsiskí intelektuáli a desať belgických vojakov Unamir. V druhej fáze začalo vyvražďovanie všetkých Tutsiov bez rozdielu, ktorí boli obviňovaní zo spojenia z povstalcami pôvodom z Ugandy a ktorí vnikli do krajiny v 90. rokoch. Slovo genocída v súvislosti s Rwandou použili už koncom apríla 1994 humanitárne organizácie. "Úplný horor, tu je srdce temnoty," povedal 28. apríla hovorca Červeného kríža.
Približne 2500 členov Unamir sa po začatí masakrov stiahlo a 21. apríla 1994, v čase najhorších masakrov, Bezpečnostná rada OSN rozhodla znížiť kontingent Unamir na iba 270 osôb. A až v máji BR OSN vyhlásila zbrojné embargo a rozhodla o vyslaní 5500 mužov na ochranu utečencov a civilistov. Tí však do krajiny dorazili až po ukončení etnických čistiek. Na ochranu utečencov vyslalo na návrh BR OSN Francúzsko v júni v operácii Tyrkys 2500 vojakov na juhozápad krajiny, kde bolo vytvorené relatívne bezpečné územie.
V júli 1994 situáciu ovládla tutsiská FPR a vojna skončila. Prezidentom a premiérom boli menovaní zástupcovia Hutuov, ale skutočným vládcom v pozadí bol šéf FPR, generál Paul Kagame z kmeňa Tutsi, ktorý je od roku 2000 prezidentom. Po víťazstve FPR utieklo do bývalého Zairu (dnes Kongo) a Tanzánie 1,7 milióna Hutuov. Väčšina sa ale neskôr vrátila a s anonymnou masou utečencov splynuli aj niektorí organizátori masakrov.
Na vyšetrenie zločinov bol BR OSN vytvorený Medzinárodný tribunál pre Rwandu (ICTR), ktorý začal fungovať v roku 1997. Súd, ktorý sa má skončiť tento rok, v roku 1998 oficiálne uznal, že išlo o genocídu proti Tutsiom. Medzi odsúdenými je niekoľko členov bývalej vlády a v decembri 2008 súd odsúdil strojcu genocídy, niekdajšieho šéfa milícií Interahamwe a bývalého plukovníka Theonesta Bagosoru na doživotné väzenie. Ďalšie dva milióny ľudí boli súdené ľudovými súdmi gačača, kde bolo asi 65 percent súdených uznané vinnými.
OSN až v roku 1997 potvrdila, že bola dopredu upozornená na chystaný masaker a šéf OSN Kofi Annan, ktorý bol v roku 1994 námestníkom generálneho tajomníka OSN pre mierové operácie, priznal, že OSN mohla genocíde zabrániť. Vyhlásil tiež, že cíti vinu. Zlyhanie priznal aj bývalý prezident Spojených štátov Bill Clinton. Francúzsky parlament priamy podiel Francúzska na genocíde odmietol, pripustil ale množstvo chýb. Kagame Francúzov obviňuje, že sa na genocíde priamo podieľali.
