MOUNTAIN VIEW - Európska únia spustila lavínu cenzúry, ktorú si ani neuvedomila. Každý Euroobčan má totiž „právo byť zabudnutý“, čo znamená, že na požiadanie môžu o ňom zmiznúť všetky záznamy na internete, teda aspoň tie, ktoré by ste našli prostredníctvom najpopulárnejšieho vyhľadávača Google. Spoločnosť sa rozhodla po vyplnení online formulára stiahnuť akékoľvek články médií, ktoré nechcete, aby sa zobrazovali.
Medzi zasiahnutými médiami sa nachádzajú hlavne články britských médií The Guardian, BBC alebo Sky News. V posledných dňoch dostali „ospravedlňujúci“ mail: „S poľutovaním vám oznamujeme, že už nie sme schopní ďalej zobrazovať tieto články z vášho webu vo vyhľadávaní na európskej verzii Google.“
Redakcia The Guardian na to reagovala týmito slovami: „Je to stop slobode prejavu. Našu žurnalistiku možno nájsť iba dovtedy, kým niekto nepožiada o jej skrytie.“ Google následne obnovil prepojenia na stránku The Guardian, no BBC také „šťastie“ nemala.
Tento fakt je problém hneď z viacerých hľadísk. Zatiaľ čo „právo byť zabudnutý“ (z ang. The Right to Be Fotgotten) na jednej strane rozširuje takpovediac ústavné práva človeka ako občana Európskej únie, na strane druhej obmedzuje jeho právo na slobodu prejavu. Ťažko rozlíšiť, ktoré právo má byť kedy nadradené, a to najmä v týchto prípadoch:
Google stiahol na požiadanie aj články o pedofilovi, ktorý bol usvedčený, či o mužovi obvinenom z násilia na deťoch. To všetko sú zločiny netolerované v spoločnosti, o ktorých majú ľudia právo vedieť, a to najmä v tej oblasti, kde násilníci bývajú, aby mohli obyvatelia bezpečne uchrániť svoje deti.
Ekonomický redaktor televíznej a rozhlasovej stanice BBC zistil, že zmizol aj jeho článok z roku 2007 o Stanovi O'Nealovi, bývalom prezidentovi jednej z najväčších amerických bánk Merrill Lynch, ktorý tomuto objektu spôsobil „kolosálne škody“ a prispel tým k celosvetovej finančnej kríze.
Pracovníci jednej parížskej firmy sa v roku 2011 rozhodli vyplniť si pracovný čas zábavnejšie. Lepiacimi papierikmi na zapisovanie poznámok polepili okná v kanceláriách. Aká firma alebo akí zamestnanci to boli, to Google skryl, zrejme na požiadanie spoločnosti.
Príbeh britského obchodného reťazca Tesco bol takisto „neviditeľný“. Jeden zo zamestnancov reagoval na požiadavky klientov veľmi hrubým spôsobom: „Daj mi ten nákupný zoznam, ty senilná stará krava!“ alebo „Prajem si, aby títo k****i ostali doma a nakupovali online!“.
Keď sa Alžírčan Salim Zakhrouf v roku 2011 uchádzal o zamestnanie v britskej leteckej spoločnosti Cathay Pacific na letisku Heatrow v Londýne, na pohovor ho ani nepozvali. Okamžite, ako poslal nový životopis so zmeneným menom na Ian Woodhouse, pozvali ho na osobné stretnutie. Tento prípad diskriminácie už takisto na Google nebol dostupný.
Aj lož škótskeho futbalového rozhodcu Dougieho McDonalda o vymyslenej penalte Celticu Glasgow v zápase proti Dundee Union či dokonca údajná choroba známej americkej celebrity Kelly Osbourne boli najprv stiahnuté zo stránky vyhladávača.
Otázka ohľadne správnosti a vhodnosti týchto úkonov zrejme leží v rukách politikov. Právo sa internetovému priestoru momentálne venuje minimálne, preto je nutné, aby sa normy a zákony zjednotili, aby boli všetky ústavné práva občanov chránené rovnako a jednoznačne.
Reakcia spoločnosti na zverejné informácie v zahraničných médiách:
„Len nedávno sme začali spracovávať žiadosti o odstránenie odkazov z vyhľadávania, ktoré dostávame na základe rozhodnutia Európskeho súdneho dvora. Je to pre nás nový a stále sa vyvíjajúci proces, spätná väzba je pre nás nesmierne dôležitá. Aj naďalej budeme spolupracovať s úradmi na ochranu osobných údajov a ďalšími relevantnými inštitúciami pri implementácii súdneho rozhodnutia.“
