DAMASK - O povahe diktátora sa dá veľa dozvedieť z toho, ako býva a ako si zariaďuje svoj súkromný priestor. Ak by sme dušu sýrskeho vodcu Asada posudzovali podľa jeho oficiálneho sídla v Damasku, museli by sme mu priznať vkus, ale aj náklonnosť k pompéznosti, monumentalite a troche nepohodlia, súdi vo svojom blogu v britskom denníku The Guardian architekt Oliver Wainwright.
Saddám Husajn mal svojho času slabosť pre zlaté záchody a nástenné maľby s erotickou tematikou. Múry jeho apartmánu pokrývali obrazy sporo odetých blonďavých krások, ktoré sedia na lietajúcich kobercoch alebo zápasia s hadmi. Svoju záľubu v histórii potom demonštroval stavbami inšpirovanými babylonskými palácmi, ktoré vo výsledku vyzerali ako akýsi islamsko-brutalistný pastiš.
Plukovník Kaddáfí dával oproti tomu prednosť prostému životu. Radšej prespával v luxusnom beduínskom stane na nádvorí svojho opevneného sídla a jeho osobný štýl tvorili nielen zbrane vykladané drahokamami a tróny v tvare morských panien, ale aj plagáty obľúbených hviezd nad posteľou.
Čo ale vieme o Asadovi? Veľa toho nie je, pretože o vkuse vládcov sa toho verejnosť dozvie najviac po tom, čo ich niekto zvrhne a vyplieni ich starostlivo strážené súkromné príbytky.
Keď novinár Andrew Gilligan v roku 2011 robil s Asadom rozhovor, bol hosťom v jeho súkromnom dome. Podľa neho išlo o pomerne obyčajnú predmestskú vilu, tam už ale sýrsky vládca teraz určite nebýva. Môžeme sa teda sústrediť na oficiálne sídlo v Damasku, ktoré dal postaviť Bašárov otec Háfiz. Ide o akúsi modernú Akropolu - rozľahlé belostné sídlo na hore Kásjún, kam mieria oficiálne návštevy.
Komplex navrhol v rokoch 1975 až 1979 renomovaný japonský architekt Kenzo Tange, okrem iného autor mierového pamätníku v Hirošime. Dokončený bol až v roku 1990. Napriek tomu, že jeho stavba stála podľa najrôznejších odhadov stovky miliónov dolárov, si ho sýrski vládcovia príliš neobľúbili. Háfiz Asad v ňom odmietal bývať s tým, že ide o sídlo určené jeho nástupcovi, najstaršiemu synovi Basilovi. Ten však nemal šancu sa do paláca nasťahovať, pretože zomrel pri automobilovej nehode v roku 1994. Plne ho teda využil až Bašár Asad: ani ten v ňom ale nemal svoj súkromný byt.
Palác obložený bielym mramorom, ktorého steny narušujú len strielňové okná a veľkoplošné zasklenia je veľmi impozantný, za silnými múrmi sa skrýva vnútorné nádvorie a rozľahlé reprezentačné priestory. Fasáda je takmer bez dekorácií a zvnútra budova pripomína skôr kongresové centrum - obrovské, neosobné priestory, temnejšie chodby pokryté červeným kobercom, miesto, kde chýba akýkoľvek osobný odtlačok svojho majiteľa a je bezduché skoro ako vstupná hala priemerného hotela.
Stavba, ktorá má predovšetkým robiť dojem, vo svojich obyvateľoch nikdy príliš náklonnosti nebudila. Asad starší sa napríklad opakovane sťažoval na dlhé schodisko, ktoré vedie do jeho kancelárie a je síce pôsobivé, ale pre návštevníkov veľmi nepohodlné. Ak by teda niekedy v budúcnosti predsa došlo k pozemnej vojenskej operácii, neužili by si vojaci pri zaberaní Asadovho sídla žiadnych veľkých prekvapení ako v Bagdade či Tripolise - zato by si v tunajších sálach mohli zahrať basketbal, uzatvára ironicky Wainwright.
