SANTIOGE DE CHILE/PRAHA - Ako najbrutálnejšiu, ale v ekonomickej sfére najefektívnejšiu diktatúru na kontinente, opísal niekdajší čilský prezident Patricio Aylwin vládu svojho predchodcu Augusta Pinocheta. Generál Pinochet, ktorý sa k moci dostal pred 40 rokmi 11. septembra vojenským prevratom, skutočne vyviedol svoju krajinu z hlbokej hospodárskej krízy, avšak za cenu viac než 3000 popravených či "zmiznutých" a tisícov mučených ľudí.
"Zachránili sme krajinu pred komunizmom," zdôvodnil Pinochet puč, ktorým zvrhol ľavicového prezidenta Salvadora Allendeho, ktorý v ten istý deň, 11. septembra 1973, spáchal samovraždu. "Každý, kto sa slovom alebo skutkom postaví na odpor armáde plniacej svoje povinnosti, bude na mieste zastrelený," znel pokyn vládnej junty, na čele ktorej stál vrchný veliteľ armády Pinochet.
K puču prispela aj vtedajšia neutešená situácia v krajine, ktorá lavírovala na pokraji hospodárskeho kolapsu; v roku 1973 prekročila inflácia 500 percent a kritický bol aj nedostatok potravín. Rad štátov uvalil na Čile hospodárske embargo v reakcii na znárodnenie podnikov, v ktorých mali veľký podiel zahraničné spoločnosti. Krajina sa zmietala vo vlne štrajkov a nespokojnosť rástla aj v armáde. V auguste 1973 pod ťarchou udalostí odstúpil vrchný veliteľ ozbrojených síl generál Carlos Prats, na ktorého miesto vymenovali Pinocheta.
Ten sa už o tri týždne postavil do čela sprisahancov a zvrhol vládu prezidenta Allendeho. Potom rozpustil parlament, zakázal politické strany, zaviedol cenzúru a uväznil tisícky svojich ľavicových odporcov. V júni 1974 sa vyhlásil najvyšším vodcom štátu a v decembri toho istého roku sa stal prezidentom. Najvyšší úrad si Pinochet ďalej poistil ústavou z roku 1980, ktorá mu okrem toho pre jeho zločiny zaistila imunitu kreslom doživotného senátora. Takže aj po marci 1990, kedy opustil úrad hlavy štátu, a po marci 1998, kedy odišiel z vrchného velenia pozemných vojsk, si v pokoji užíval penziu.
Až v októbri 1998 mu pooperačnú rekonvalescenciu v Londýne narušil španielsky sudca Baltasar Garzón, ktorý ho obvinil z vrážd Španielov počas jeho režimu, a britská polícia ho zatkla. Razom začali padať ďalšie žaloby pozostalých po obetiach Pinochetovej diktatúry a po Španielsku požiadali o vydanie Pinocheta aj Francúzsko, Švajčiarsko a Belgicko. Po roku a pol domáceho väzenia ale britská justícia rozhodla prepustiť ho zo zdravotných dôvodov.
Pinochet sa vrátil do Čile, kde aj tamojšie súdy začali jeho stíhanie v niekoľkých kauzách. Spravodlivosť sa však nikdy nenaplnila - zomrel v decembri 2006. Už predtým bolo jeho stíhanie zastavené kvôli zlému zdraviu (okrem iného pokročilej demencii) napríklad v kauze operácie Kondor, počas ktorej v 70. rokoch vojenské režimy šiestich krajín Južnej Ameriky koordinovali odstraňovanie svojich ľavicových odporcov. Obeťami týchto akcií sa stalo okolo 30-tisíc ľudí, najviac Čiľanov.
Stíhanie Pinocheta zastavil súd aj v kauze "karavána smrti", ktorú v roku 1973 tvorili vojenské skupiny, ktoré uniesli a popravili vyše 70 vodcov opozície. Pinochet o tom údajne vedel a neskôr nariadil vec nevyšetrovať. Kauzu síce znovu otvoril v júli 2006 Najvyšší súd, ale pol roka nato Pinochet zomrel. Trestu tak unikol aj v kauze operácia Colombo (zavraždenie viac ako stovky ľavicových aktivistov v roku 1975) alebo v prípade sprenevery (údajne previedol za 25 rokov na súkromné účty do zahraničia 27 miliónov dolárov).
Napriek všetkým zločinom považujú mnohí Pinocheta za spasiteľa krajiny a vyzdvihujú jeho leví podiel na "čilskom hospodárskom zázraku". Lenže ako tvrdí napríklad exprezident Aylwin, "obdobné ekonomické reformy by vykonala akákoľvek demokratická vláda, keby však bola pri moci". A hlavne ani najlepšími hospodárskymi výsledkami sa nedajú ospravedlniť vraždy, mučenie a porušovanie ľudských práv.
