LONDÝN/PARÍŽ - Píše sa rok 1940 a svet sa zmieta vo vojne vyvolanej nacistickou nenásytnosťou a túžbou po očistení rasy. V tomto nebezpečnom čase podstupujú dvaja francúzski väzni v nemeckom zajateckom tábore nebezpečný krok. Prepašovanou kamerou natáčajú výjavy zo života za ostatným drôtom a dokonca aj kopanie tunela určeného na útek. Film ukrytý vo vlastnoručne vyrobenej obuvi sa však zachoval až dodnes a tieto unikátne zábery si konečne môže pozrieť aj súčasná verejnosť.
Tridsaťminútový záznam každodenného života v tábore Oflag 17a v Rakúsku s názvom Sous Le Manteau (Pod kabátom) slúži ako unikátny historický pohľad do nacistami riadeného väzenia.
Neuveriteľný príbeh dvoch Francúzov a ich tajnej kamery predstavili tento týždeň v Paríži po tom, čo jediný žijúci väzeň, ktorému sa podarilo uniknúť z tábora a dostať sa späť do Francúzska, oslávil svoje 100. narodeniny, informovala BBC.
Poručík Jean-Cuene Grandidier bol medzi 5000 dôstojníkmi, ktorých nahnali do tábora v tesnej blízkosti československých hraníc po porážke v bitke vo Francúzsku. Pôvodne bol postavený pre nemeckých vojakov a skladal sa z 40 kasární obklopených dvoma radmi ostnatého drôtu a vežami s reflektormi po obvode.
Život v tábore bol ponurý a monotónny. Nedostatok jedla nakoniec dohnal väzňov na pokraj smrti hladom, ale ich duch odolával tomu, aby ho zlomili. Uvedomili si, že nemeckí vojaci pri kontrole dodávok potravín prerežú iba stred, a tak sa im podarilo časti kamery prepašovať v koncoch klobás.
Po zostavení prístroja ho vložili do slovníka z knižnice, ktorý slúžil ako dokonalý úkryt. Vzhľadom na podmienky a iba základné vybavenie je kvalita záberov pozoruhodná. Kameramani boli dokonca takí smelí, že filmovali aj stráže patrolujúceho okolo ich barakov a hĺbenie únikového tunela podvyživenými väzňami.
"V začiatkoch sme sa pokúšali kopať niekoľko tunelov z chatrčí, v ktorých nás ubytovali. Bolo to chápané ako forma odporu. Nikdy nás nepotrestali. Nemci to zrejme akceptovali, ale nikdy to nefungovalo. Vzdialenosť k drôtu bola príliš veľká a stráže boli pozorné. Vždy našli tunel, akonáhle sme začali. Pátrali po zemine, ktorú sme vyniesli," uviedol Jean-Cuene Grandidier, ktorý dostal najvyššie ocenenie vo Francúzsku - Legion d'honneur.
Celkovo vykopali väzni Oflag 17a 32 tunelov. Väčšina z nich bola objavená strážami, ale jeden pokus bol predsa len úspešný. Nemci dovolili mužom postaviť divadlo, ktoré vyzdobili vetvami tak, aby zakryli strážam výhľad. Nachádzalo sa medzi kasárňami a drôtom, takže išlo o oveľa menšiu vzdialenosť k slobode ako zvyčajne.
Okrem toho im pomohla aj ďalšia šťastná náhoda. Na základe sťažnosti Medzinárodného Červeného kríza väzňom rozdali lopaty, aby si mohli vykopať pri leteckom útoku zákopy. Pomocou týchto cenných nástrojov sa im podarilo preraziť 90 metrov dlhý tunel a 17. septembra 1943 boli pripravení vyraziť.
Do tmy napokon vykĺzlo 132 mužov vybavených civilným oblečením a falošnými preukazmi. Všetci dostali rozkaz cestovať do rôznych smerov, aby sa znížila možnosť dolapenia. "Krátkosť tunela a počet ľudí vo vnútri znamenali, že sme museli ležať v embryonálnej polohe. Bolo tam málo vzduchu, niektorí omdleli. Čakali sme skoro 10 hodín, po celú dobu sme si predstavovali to najhoršie, nemeckú popravčiu čatu, ktorá nás bude čakať na konci tunela," dodal Cuene-Grandidier.
Dostať sa na druhú stranu však pol iba prvý krok. Väzni sa ocitli hlboko v nepriateľskom území stovky kilometrov od Francúzska a šance, že sa dostanú až domov boli mizivé. Už počas prvého týždňa chytili 126 utečencov a iba Cuene-Grandidierovi a ešte jednému väzňovi sa podarilo vrátiť až do krajiny galského kohúta.
Príbeh poručíkovho úteku pritom vyzerá ako scenár z hollywoodskeho filmu. Po tom, čo prišiel do Viedne, ošetroval v nemocnici nemeckých vojakov trpiacich pohlavnými chorobami. Podarilo sa mu však zabezpečiť si víkendovú priepustku do Paríža, kam odcestoval vlakom spolu s nemeckými dôstojníkmi. Tí si k nemu počas liečenia ich trápnych problémov vytvorili taký dobrý vzťah, že jeden z nich sa ponúkol, že ho domov odvezie v štábnom aute. O lojalite Cuene-Grandidiera však nebolo pochýb, o niekoľko týždňov sa pripojil k odboju.
