BERLÍN - V pondelok si Nemci pripomínajú 60 rokov od vypuknutia protikomunistického povstania vo vtedajšej Nemeckej demokratickej republike. Jeho účastníci sú dodnes presvedčení, že keby ho nepotlačili sovietske tanky, Nemecko by sa zjednotilo už vtedy, a nie až v roku 1990. Historici sú v tomto názore opatrnejší, s aktérmi sa ale zhodujú v tom, že protirežimné nepokoje v Československu krátko predtým nemali na dianie v NDR v júni 1953 žiadny vplyv.
"Keby neprišli Rusi s tankami, boli by sme už vtedy zjednotení, a tiež by padla železná opona. Rusi ale prišli," povedal stále viditeľne sklamaný Hardy Firl (81), ktorý za účasť na protestoch strávil tri roky vo väzení so zvýšenou ostrahou.
"Už 16. júna som išiel v čele prvej demonštrácie s transparentom a volal po slobodných voľbách a odstránení vlády. Verili sme, že naše požiadavky môžeme presadiť. Takmer všetci tomu verili," opísal vtedajšiu atmosféru vo východnej časti Berlína, kde kvôli zvyšovaniu pracovných noriem a nedostatku základného tovaru a potravín vypukli protesty.
Následne sa protesty premiestnili do viac ako 700 miest v celej NDR a zapojil sa do nich až milión ľudí. Pôvodne ekonomické a sociálne požiadavky demonštrantov vzápätí nahradili politické, okrem iného práve aj zjednotenie Nemecka rozdeleného po druhej svetovej vojne.
Firl mal vtedy 21 rokov, ďalší z aktívnych účastníkov protestov v Berlíne Klaus Gronau dokonca len šestnásť. Cestu k jednotnému Nemecku podľa neho mohli otvoriť slobodné voľby v NDR, ktorých sa nespokojní východní Nemci v roku 1953 v uliciach tiež dožadovali.
"Ako by dopadli, samozrejme neviem, ale myslím si, že by sme sa rozhodli pre pripojenie k Západu, a potom by mohlo dôjsť k oveľa skoršiemu zjednoteniu. Východ to však nechcel a sovietske tanky to krvavo potlačili," uviedol dnešný člen vedenia nemeckého zväzu obetí komunistickej diktatúry.
Priznáva pritom, že pred 60 rokmi to pre neho bolo hlavne dobrodružstvo, do ktorého sa zapojil cestou zo školy. Dodnes má však pred očami scénu, kedy tank Červenej armády vošiel do davu demonštrantov a jedného zrazil. "Jeho čiapka bola plochá ako poštová známka," zaspomínal s nalomeným hlasom.
"Štvrť roka po Stalinovej smrti sme mali za možné všetko," veril v znovuzjednotenie aj Lutz Rackow. "Bol som presvedčený, že Nemecko bolo rozdelením potrestané za nacizmus. Že by to tak malo zostať navždy, som považoval za nemožné. Bolo mi ale jasné, že pokým bude trvať konfrontácia medzi Východom a Západom, máme na zjednotenie len malú šancu," dodal .
Podobne to videli aj Nemci v západných sektoroch Berlína, vtedy ešte nerozdeleného múrom. Egon Bahr, ktorý sa neskôr stal významných západonemeckým politikom, bol v roku 1953 šéfredaktorom rozhlasovej stanice RIAS, ktorá zohrala dôležitú úlohu pri informovaní o udalostiach v metropole.
"Keby vtedy nedošlo k zákroku sovietskych okupačných síl, tak by sme už vtedy boli zjednotení. A to preto, že bolo zrejmé, že východonemeckí komunisti boli schopní udržať moc len za pomoci zásahu Sovietov. Bez Sovietskeho zväzu by sa pomery zmenili podľa demokratickej vôle ľudí, ktorí vtedy demonštrovali," myslí si niekdajší blízky spolupracovník kancelára Willyho Brandta, s ktorým sa na začiatku 70. rokov zaslúžil o urovnanie vzťahov západného Nemecka so ZSSR, NDR alebo ČSSR.
"Bolo zrejmé, že len pomocou sovietskych tankov bolo možné toto povstanie potlačiť, pretože východonemecké jednotky boli slabé a nezadržali by ho," dáva pamätníkom čiastočne za pravdu historik Jens Schöne. "Tá otázka tak stojí iba: bol Sovietsky zväz za nejakých podmienok pripravený sa NDR vzdať? A tu podľa mňa existuje len jedna odpoveď: nie," považuje debatu o možnom znovuzjednotení v roku 1953 skôr len za akademickú.
"Keby bolo po vôli občanov, možné by to v júni 1953 bolo, ale bežní ľudia neboli vtedy tým rozhodujúcim prvkom," zdôraznil autor niekoľkých kníh o povstaní v NDR pred 60 rokmi. To stálo život 55 ľudí, po jeho potlačení nasledovala najväčšia vlna zatýkaní v dejinách NDR a cez 1500 účastníkov bolo odsúdených často na mnohoročné tresty - ako Hardy Firl.
Ten ako jediný z priamych účastníkov, s ktorými sme hovorili, potvrdil, že vedel o robotníckych nepokojoch v Plzni na začiatku júna 1953 vyvolaných menovou reformou v Československu. "Tu to ale bola výhradne záležitosť východných Nemcov," odmietol ako ostatní, že by udalosti v susednej krajine nejako ovplyvnili následné dianie v Berlíne.
"Udalosti v Plzni boli v NDR relatívne málo známe," súhlasil Schöne. "Východonemecké médiá o tom neinformovali vôbec, západonemecké len čiastočne a júnové udalosti v NDR to potom úplne zatienili. V dokumentoch som tak nikde nenarazil na to, že by sa niektorý z demonštrantov priamo prihlásil k dianiu v Plzni," priblížil historik.
"Napriek tomu to nemožno bagatelizovať. Bolo to dôležité, pretože to ukazuje, že nielen v NDR bola napätá atmosféra, že aj ďalšie krajiny východného bloku stáli pred rovnakými problémami. Udalosti v Plzni rovnako ako 17. jún sú reakciou na zostrený triedny boj pri výstavbe socializmu a vychádzajú z rovnakých koreňov ako 17. jún," tvrdí odborník.
Po potlačení protestov v NDR sovietskymi tankami vyhlásilo západné Nemecko tento dátum Dňom nemeckej jednoty. Po skutočnom zjednotení 3. októbra 1990 sa tento sviatok presunul na jeseň - k nevôli pamätníkov ako je Klaus Gronau. Ten bojuje za to, aby sa 17. júnu vrátil význam, ktorý mu vraj patrí.
