TRIPOLIS - Pôvodne chcela francúzska novinárka Annick Cojeanová pri svojej ceste do Líbye v októbri 2011 skúmať úlohu žien počas revolúcie. Potom ale pri svojom pátraní narazila na dnes asi dvadsaťtriročnú Soraju, ktorú bývalý diktátor Muammar Kaddáfí pripravil o detstvo a všetky vyhliadky do budúcnosti. Uniesol ju od rodiny, keď mala štrnásť rokov a urobil z nej svoju sexuálnu otrokyňu.
Cojeanová vo svojej knihe Obete z Kaddáfího háremu ukazuje, že tento postup bol systémový a líbyjskému vládcovi umožňoval udržovať jeho ľud v mlčaní. V nemeckom preklade vychádza kniha tento týždeň pod názvom Nikto nepočuje môj krik. Zajatkyňa v Kaddáfího paláci.
Informácie, ktoré na 294 stranách odhaľujú mocenský aparát, udržujúci ľud v strachu a hrôze, šokujú aj dnes, hoci sú mnohé fakty už známe. Kaddáfí využíval na zastrašovanie nielen kruté mučenie, prenasledovanie a vraždenie, ale vydieral aj líbyjské ženy, ich manželov, dôstojníkov a diplomatov prostredníctvom sexu a znásilňovania.
Obžaloba alebo len zverejnenie týchto činov bolo nemysliteľné. Po prvé by to obetiam samotným, alebo ich rodinným príslušníkom, vynieslo krutý trest. Po druhé, ženy zneuctené Kaddáfim a jeho mužmi vnímali tento fakt ako poškvrnenie rodinnej cti a aby celú situáciu ešte nezhoršili, radšej mlčali.
V prvej časti svojej knihy dáva Cojeanová slovo Soraji, ktorá podrobne opisuje svoj životný príbeh od únosu až do roku 2011. Rozpráva, ako si ju Kaddáfí vybral pri návšteve v jej škole a tajne ju poznačil. Nasledujúci deň ju potom traja jeho osobní strážcovia uniesli z domu a zatvorili v Kaddáfího paláci Báb al-Azízíja spolu s ďalšími dievčatami. Ich vôľu tam systematicky podlamovali brutálnym zneužívaním, týraním a podávaním drog a alkoholu, aby sa stali povoľnými.
O niekoľko rokov neskôr Soraja s pomocou svojej rodiny utiekla do Francúzska. Tam ale šancu na nový život nevyužila a vrátila sa do Líbye. Po rokoch hrôz mohla zase žiť so svojou rodinou, pre tú sa ale čoskoro stala bremenom. Rodičov totiž osud dcéry úplne zlomil, povesť rodiny je v celom susedstve pošpinená a bratia by ju najradšej videli mŕtvu. A to aj napriek tomu, že Soraja bola obeťou a nie vinníkom. Rodný dom teda opustila a teraz sa snaží začať odznova. Nie je však presvedčená o tom, či je to ešte možné.
V druhej časti knihy, ktorá vlani vyšla vo francúzštine, je zachytené autorkino pátranie po ďalších obetiach. Novinárka hovorila s otcami, ktorí nechceli brať svoje dcéry a manželky na veľké spoločenské akcie, aj s učiteľkami, ktoré si boli vedomé nebezpečenstva hroziaceho žiačkam pri Kaddáfího návštevách škôl. Kontaktovala mnoho osôb s Kaddáfího protokolu - univerzitných profesorov, advokátov, generálov, politikov, ktorí o posadnutosti bývalého šéfa krajiny vedeli.
Zatiaľ čo sa niektorí ľudia tvárili, že sa vlastne nič nestalo, bývalý minister spravodlivosti líbyjskej dočasnej vlády Muhammad Aladží o nich otvorene prehovoril: "Kaddáfí sa vraj sám podieľal na znásilňovaní a nariaďoval ich. Bol sexuálnym monštrom, bol perverzný a veľmi násilnícky," povedal. Podľa Aladžího diktáror skazil líbyjskú spoločnosť, ktorý zo sexu urobil mocenský nástroj. Buď ho ľudia počúvali, alebo ich znásilnil.
Systematické znásilňovanie najprv slúžilo ako politická, neskôr aj ako vojenská zbraň. Líbyjská vláda ho nasadzovala napríklad počas povstania proti Kaddáfímu pred dvoma rokmi, čo potvrdili aj vyšetrovatelia Medzinárodného trestného súdu. Údajne sa vraj vojakom rozdávala aj Viagra. Diktátorský režim sa nakoniec po mesiacoch bojov aj tak podarilo zvrhnúť. Samotného Kaddáfího zabili v októbri 2011.
I keď na svetlo sveta už preniklo mnoho informácií o krutostiach páchaných v Líbyi, stále zostáva neezodpovedané množstvo otázok, napríklad o mieste pobytu a osude obetí, ktorých celkový počet sa odhaduje na niekoľko tisíc. Cojeanovej kniha a ďalšie podobné diela snáď prispejú k tomu, aby sa aj sama Líbya mohla začať vyrovnávať s touto stránkou svojej minulosti.
