SANTIAGO DE CHILE - Boli študentmi a nádejnými športovcami. Pri ceste uruguajských ragbistov a ich rodinných príslušníkov z Montevidea na zápas do Chile však ich lietadlo havarovalo v Andách. Katastrofu pred 40 rokmi, 13. októbra 1972, zo 45 ľudí na palube prežilo 27. Po dlhých 72 dňoch pobytu v extrémnych podmienkach veľhôr sa ale záchrany dočkalo len 16 stroskotancov. Tí prežili vďaka tomu, že konzumovali mŕtvych.
Lietadlo sa zrútilo nad pustou časťou Ánd na argentínsko-čilskom pomedzí asi 4200 metrov nad morom po tom, čo pilot kvôli zlému počasiu mylne odhadol výšku a narazil do hory. Stroj sa roztrhol, pád trosiek ale našťastie stlmila silná vrstva snehu. Niektorí ľudia zahynuli hneď pri náraze, ďalší v nasledujúcich dňoch, osem z nich navyše neskôr zavalila lavína.
Preživší spočiatku v neprehľadnom teréne čakali na pomoc, ranou však pre nich boli informácie z malého rádia, ktoré sa im podarilo sprevádzkovať. Dozvedeli sa, že ich let je síce nezvestný, ale keďže už nie je nádej na záchranu, hľadanie bolo ukončené. Muži preto začali pracovať na záchrane. Slabší a zranení napríklad pripravovali vodu tak, že kládli sneh na kovové pláty a nechávali ho rozohrievať. Najsilnejší potom skúmali okolie a pokúšali sa nájsť nejakú cestu.
Osadenstvo nakoniec rozhodlo, že traja členovia - Nando Parrado, Roberto Canessa a Antonio Vizintín - sa pokúsia prejsť Andy a priviesť pomoc. Aby boli silní, dostávali väčšie prídely jedla ako ostatní a snažili sa z trosiek vyrobiť primitívne pomôcky, ktoré by im cestu uľahčili, napríklad z izolácie lietadla ušitý "spacák". Po dvoch mesiacoch od pádu lietadla trojica vyrazila. Čoskoro ale zistili, že sú úplne inde, než mysleli, a že ich cesta za záchranou bude oveľa dlhšia.
Najvyčerpanejší Vizintín im preto nechal svoje zásoby a rozhodol sa vrátiť k ostatným, aby sa v prípade krachu prvej expedície mohol vydať iným smerom. Parradovi a Canessovi trvalo desať dní a asi 70 kilometrov, než sa dostali do Čile a narazili tam na pastiera, ktorý im dal najesť a zalarmoval úrady. Zvyšok posádky bol z ľadového pekla zachránený 23. decembra 1972, ich návrat do civilizácie sa stal senzáciou.
Havária je spätá s drsnými okolnosťami, kedy preživší prekročili jedno z najsilnejších civilizačných tabu. V dôsledku úplnej absencie jedla sa totiž rozhodli, že zjedia telá zomretých, čo pod tlakom otázok médií vyšlo najavo. "Pre svedomie bolo najnáročnejšie to prvé rozhodnutie," povedal jeden z mužov. Pri obhajobe zúfalého činu im dal rozhrešenie aj vtedajší pápež Pavol VI. Nezaujatí ľudia kanibalizmus z donútenia prijali s pochopením. Horšie to bolo pre niektorých príbuzných.
