MOSKVA - Dnes sa to zdá možno neuveriteľné, ale svet 26. septembra 1983 naozaj stál na pokraji katastrofy. Pred necelými 29-timi rokmi krátko po polnoci vypukol poplach v tajnom veliteľskom centre pri Moskve. Sovietsky systém včasného varovania vydal signál, že Američania odpálili jadrovú raketu.
V podmoskovskom Serpuchove-15, ako sa hovorilo veliteľstvu sovietskej siete vojenských družíc, velil v tej chvíli podplukovník Stanislav Petrov. Dodnes nedokáže zabudnúť, ako sa mu takmer zastavilo srdce, keď zavyla siréna a na kontrolke zažiaril nápis "Štart".
Mohlo to znamenať jediné: odštartovala americká medzikontinentálna raketa. Vtedy štyridsaťštyriročný Petrov ako inžinier a systémový analytik poznal veľmi dobre sovietske družice, najmä najnovší typ, vybavený infrasenzormi pre sledovanie amerických raketových základní. Sám ho totiž pomáhal vyvíjať.
Údaje z prístrojov na satelitoch ukazovali, že raketa štartuje zo základne na americkom Stredozápade. Fotozábery nasnímané kamerami družíc však nič také nepotvrdzovali. Petrov vedel, že má len pár minút, aby sa rozhodol, ako rozporné údaje vyhodnotiť. Rovnaký poplachový signál sa totiž ozýval aj na generálnom štábe v Moskve.
Sledovanie pomocou kamier predtým nikdy nezlyhalo - ale infrasenzory na družiciach Oko tiež nie. Testy, ktoré boli bleskovo vykonané, ukazovali, že oba systémy fungujú. Petrov sa musel rozhodnúť sám. "Falošný poplach," nahlásil do Moskvy. V tej chvíli zaznela znova siréna: na monitore sa objavil ďalší štvorček, signalizujúci štart rakety, a potom tretí, štvrtý, piaty ... Na stene oproti nemu už žiaril nápis "Raketový úder".
Aj keď ale signály z družicových prístrojov ukazovali stále ďalšie štarty, na záberoch kamier na družiciach žiadne stopy štartujúcich rakiet vidieť neboli. V tom si vraj Petrov spomenul na kohúty: keď začne kikiríkať jeden, pripoja sa hneď ďalšie. A zotrval na svojom: je to falošný poplach.
Potom už mohol len čakať: najprv 13 minút do chvíle, kedy by mali rakety zachytiť radary protivzdušnej obrany. A potom ešte sedem minút, než mali dopadnúť na svoje ciele. Keď sa nič nestalo, pocítil obrovskú úľavu. Ešte v noci mu volal nadriadený a ďakoval mu za dobrú prácu. Petrov však ešte ďalšie tri dni nesmel vyjsť z veliteľského centra.
Až o pol roka sa dozvedel, čo takmer spôsobilo tretiu svetovú vojnu. Nezvyčajná konštelácia nebeských telies viedla vraj k tomu, že sa slnečné lúče odrážali od oblakov do senzorov družíc tak, že to vyzeralo ako štarty rakiet.
