KARLSRUHE – Nemeckí vedci dosiahli optickú neviditeľnosť vo viditeľnej oblasti vlnových dĺžok svetla. V článku, ktorý vyjde v časopise Optics Letters, to oznámili Joachim Fischer, Tolga Ergin a Martin Wegener z Karlsruheského technologického inštitútu.
"Vidieť čosi neviditeľné na vlastné oči je vzrušujúci zážitok," zhrnuli svoje dojmy Joachim Fischer a Tolga Ergin, ktorí rok zdokonaľovali tzv. Karlsruheský plášť neviditeľnosti, aby bolo jeho fungovanie pozorovateľné aj vo viditeľnom svetle.
V tzv. plášťoch neviditeľnosti vedie určitý materiál svetelné vlny špecifickým spôsobom, vďaka ktorému ho opúšťajú v takej podobe, ako keby nikdy neboli v kontakte s objektom, ktorý treba skryť. Pozorovateľ preto tento objekt nevidí.
Umožňuje to zvláštne štruktúrovanie predmetného materiálu. Musí byť menšie ako vlnová dĺžka svetla, ktoré sa má odkloniť.
Pri pomerne dlhých rádiových alebo radarových vlnách možno materiál upravovať, podľa slov Martina Wegenera aj "nožničkami na nechty". Pri vlnách svetla viditeľného ľudským okom ho však treba štruktúrovať na úrovni nanometrov čiže miliardtín metra.
Drobučký plášť neviditeľnosti, ktorý vytvorili Joachim Fischer a Tolga Ergin, je menší ako hrúbka ľudského vlasu. Spôsobuje, že zakrivenie kovového zrkadla sa javí ploché, v dôsledku čoho sa objekt pod ním stáva neviditeľným.
Materiál (presnejšie tzv. metamateriál, materiál umelo štruktúrovaný tak, aby mal želateľné vlastnosti) umiestnený na vrchole zakrivenia vyzerá ako kopa siahovíc dreva, v skutočnosti však ide o plast a vzduch. "Siahovice" sú hrubé približne 100 nanometrov.
Ovplyvňujú a vedú svetelné vlny normálne odrazené zakrivením, a to tak, že odrazené svetlo zodpovedá svetlu odrazenému od plochého zrkadla.
"Keby sa nám znovu podarilo zmenšiť na polovicu vzdialenosť 'siahovíc', získali by sme plášť neviditeľnosti pre celý rozsah viditeľného svetla," povedal Joachim Fischer.
Tím Martina Wegenera vlani opísal v prestížnom časopise Science prvý trojrozmerný plášť neviditeľnosti. Dovtedy sa tento jav pozoroval iba vo vlnovodoch a prebiehal prakticky na dvojrozmernej úrovni. Pri pohľade z tretieho rozmeru zmizol.
Karlsruheský plášť neviditeľnosti fungoval v rozpätí vlnových dĺžok 1500-2600 nanometrov, síce neprístupnom ľudskému oku, avšak dôležitom telekomunikačne.
Úpravou tohto metamateriálu dokonalejšou laserovou metódou dosiahli zdvojnásobenie jemnosti jeho štruktúry, a tým aj prvý trojrozmerný plášť neviditeľnosti pre nepolarizované viditeľné svetlo v oblasti okolo 700 nanometrov, ktorá zodpovedá červenej farbe.
Zďaleka nejde iba o akési akademické cvičenie. "Na základe týchto výsledkov očakávame dramatické zlepšenie svetelných technológií, ako sú šošovky, fotočlánky, mikroskopy, objektívy, výroba čipov a dátová komunikácia," uzavrel Tolga Ergin.
