SYDNEY - Po tom, čo prežil 14 dní v zrútenom austrálskom dole, má Todd Russell niekoľko dobrých rád pre baníkov uväznených pod zemou v Čile: Nestrácajte zmysel pre humor. Podporujte jeden druhého. A zaspievať si pesničku The Gambler od Kennyho Rogersa tiež neuškodí, píše dnes agentúra AP.
Tridsaťtri baníkov je v čílskej bani uväznených od 6. augusta a môže trvať až štyri mesiace, než sa k nim záchranári prekopú. Prežitie baníkov teraz bude záležať len na ich hlavách, upozorňuje Russell (38). "Psychicky to bude veľmi tvrdé. Pre nás bolo štrnásť dní ako večnosť. Štyri mesiace budú ako svetelné roky," hovorí.
V roku 2006 skončili Russell a jeho kolega Brant Webb uväznení kilometer pod zemou, keď sa kvôli zemetraseniu prepadla baňa na zlato v Tasmánii. Ich útočiskom bola 1,2 metra vysoká jaskynka, v ktorej kopali. Štrnásť ďalších baníkov sa dostalo na povrch, ale Webb, Russell a kolega Larry Knight uviazli hlboko v útrobách bane. Knighta zával zabil.
Jediným jedlom, ktoré mali, bola cereálna tyčinka, ktorej sa prvýkrát dotkli, až keď boli pod zemou tri dni. A potom z nej len pomaličky ulomovali a vychutnávali si každé sústo. Do klobúkov chytali vodu, ktorá kvapkala do jaskynky cez strop. Nemali dosť miesta, aby sa postavili, a tak väčšinu z oných 14 dní strávili poležiačky. Russellovi otupela ľavá noha. Vzduch bol dusivo horúci, ale kvôli kvapkajúcej vode a prúdeniu vzduchu ich trápilo podchladenie.
Najťažšou skúškou sa však ukázalo byť duševné utrpenie, nie to fyzické. Russell spomína, že aby ho prekonali, rozprávali si vtipy, neuveriteľné historky a navzájom sa ubezpečovali, že prežijú. "Používali sme jeden druhého ako ozvučná dosku," konštatuje Russell. "Mať tam dole niekoho, kto je s vami, je asi to najväčšie šťastie."
Päť dní po tom, čo ich zem uväznila, keď si práve pospevovali The Gambler - jedinú pesničku, ktorú poznali obaja, zhora začuli hlas záchranára. Ale čakalo ich ešte ďalších osem dní, než záchranári vyvŕtali dosť hlboký tunel, aby ich mohli dostať von. Neistota toho, kedy budú zachránení, bola mučivá. Rovnakú agóniu podľa Russella zažijú aj čílski baníci.
"Po šiestich dňoch nám hovorili: 'Mali by sme vás, chlapci, dostať von za 48 hodín, 48 hodín, 48 hodín.' Zakaždým, keď tých 48 hodín utieklo, pridali ďalších 48 hodín. To bolo strašne psychicky vyčerpávajúce," rozpráva.
Záchranári im poslali úzku dierou, ktorú prerazili medzi kamením, jedlo a vodu. Potom nasledovali listy od rodiny, ktoré priniesli radosť i bolesť.
"Asi jednou z najťažších vecí bolo vidieť listy, ktoré nám napísali príbuzní, pretože sme s nimi nemohli hovoriť, nemohli sme sa ich dotknúť," uvádza Russell. Ale veľkú útechu mu poskytla rodinná fotografia, ktorú mu na jeho žiadosť spustili nadol záchranári. Zastrčil si ju medzi kameňmi nad hlavou a nechal ju tam, kým ho nevyslobodili. "Posilnilo ma to, dávalo mi to väčšiu vôľu prežiť. Zopakoval som si: 'Chcem sa vrátiť domov ku svojim milovaným.'"
Keď ho konečne vytiahli von, zažil najkrajšiu chvíľu svojho života, keď znova videl rodinu. Ale nebol vôbec pripravený na problémy, ktoré ho čakali. Vrhli sa na neho médiá. Trápila ho nespavosť a nočné mory, ktoré trvali viac ako rok. "Nezáležalo na tom, čo sa mi snívalo, nakoniec som vždy skončil uväznený pod zemou," hovorí.
Stres sa prelieval do osobného života, manželka hrozila, že ho opustí, nezniesol okolo seba vlastné deti. Nakoniec sa rozhodol vyhľadať odbornú pomoc a zistil, že trpí posttraumatickou stresovou poruchou.
Teraz sa mu darí už oveľa lepšie, pracuje ako obchodný manažér pre tasmánsku spoločnosť vyrábajúcu výbušniny. Do bane, kde prežil najťažšie chvíle svojho života, sa ešte zašiel pozrieť, ale k profesii baníka už sa nevrátil. A s Webbom sa vída pravidelne, vždy si nájdu príležitosť zájsť spolu na pivo.
Aj baníci v Čile si podľa neho budú veľmi blízki, až sa dostanú na povrch. "Vytvorí sa medzi nimi silné puto," predpovedá Russell. "Budú nim spojení po zvyšok života."
