MOSKVA - Mozog Vladimíra Iľjiča Lenina vážil menej ako bol normou určený priemer. Jeho hmotnosť bola iba 1340 gramov miesto požadovaných 1400 gramov. O mozog sa po vodcovej smrti starali vedci ako o "meradlo geniality".
Výskumníci dlho predpokladali, že výkon mozgu súvisí s jeho veľkosťou. V Leninovom prípade museli preto najskôr znížiť normu na 1300 gramov. Potom vedcom ale pomohla teória o dôležitosti rozvinutia mozgových buniek a ich prepojenia. V týchto parametroch údajne geniálny Leninov mozog prekonával svojich súčasníkov.
Väčší problém ale predstavovalo poškodenie šedej hmoty. Sovietski učenci museli tvrdiť, že ide o následok "pracovného preťaženia a ťažkých podmienok ilegálnej práce, väznenia, vyhnanstva a exilu".
Podľa niektorých hypotéz ale rozsiahle poškodenie mozgu a demenciu v posledných rokoch života sovietskeho vodcu spôsobil pokročilý syfilis. Pôvodne skromné laboratórium na skúmanie Leninovho mozgu sa časom rozrástlo na celý vedecký ústav.
Ten skúmal aj mozgy ďalších revolucionárov, vynikajúcich umelcov, vrátane cirkusových, ale aj básnika Vladimira Majakovského alebo spisovateľa Maxima Gorkého. V roku 1953 odovzdali do laboratória aj mozog Leninovho nástupcu Stalina. Posledným slávnym prírastkom do kolekcie sa podľa denníka Izvestija stal v roku 1989 mozog otca sovietskej vodíkovej bomby a neskoršieho disidenta akademika Andreja Sacharova.
