Radovan Karadžič
Bratislava - Bývalý vodca bosnianskych Srbov Radovan Karadžič, ktorého zatkli v pondelok v Srbsku, sa narodil v júni 1945 v čiernohorskej dedine Petnijca.
V roku 1960 sa presťahoval do Sarajeva, kde vyštudoval lekársku fakultu, odbor psychiatria. V štúdiu pokračoval aj v rokoch 1974 a 1975 na Kolumbijskej univerzite v New Yorku. Po návrate do Juhoslávie pracoval v nemocnici Koševo. V roku 1985 ho odsúdili na tri roky väzenia za spreneveru, trest si však nikdy neodpykal. Karadžič písal a publikoval poéziu a detskú literatúru.
Do politiky sa výraznejšie zapojil v roku 1989, keď bol spoluzakladateľom Srbskej demokratickej strany v Bosne a Hercegovine, ktorú chcel udržať v Juhoslávii alebo pripojiť k Srbsku.
V roku 1991 vzniklo v Bosne Srbské národné zhromaždenie, ktoré v januári 1992 vyhlásilo vznik Srbskej republiky v Bosne a Hercegovine , ktorá zahŕňala všetky Srbmi obývané oblasti a stala sa súčasťou federálnej Juhoslávie. Po uznaní samostatnosti Bosny a Hercegoviny v apríli 1992 sa Karadžič vyhlásil za prezidenta srbskej časti, ktorý bol zároveň veliteľom ozbrojených síl.
V následnej vojne v rokoch 1992-95 sa Karadžič snažil očistiť Bosnu od nesrbského obyvateľstva. Zaviedol taktiku vytvárania neprijateľných životných podmienok vrátane prenasledovania a týrania, ktoré mali prinútiť nesrbské obyvateľstvo k odchodu. Tých, čo odísť odmietli, deportovali alebo zlikvidovali. Svoje domovy vtedy opustilo vyše milióna ľudí.
V roku 1995 bol Karadžič nútený podpísať Daytonskú mierovú dohodu a v roku 1996 odstúpiť z postu bosnianskosrbského prezidenta.
ICTY Karadžiča obvinil z 11 zločinov vrátane genocídy, vyhladzovania, vraždy, úmyselného zabíjania, prenasledovania, deportácií a z neľudských činov voči moslimom, Chorvátom a ďalším nesrbským civilistom počas bosnianskej vojny. Karadžič bol až do pondelka 13 rokov na úteku napriek tomu, že odmena za jeho dolapenie predstavovala 5 miliónov dolárov.
Do politiky sa výraznejšie zapojil v roku 1989, keď bol spoluzakladateľom Srbskej demokratickej strany v Bosne a Hercegovine, ktorú chcel udržať v Juhoslávii alebo pripojiť k Srbsku.
V roku 1991 vzniklo v Bosne Srbské národné zhromaždenie, ktoré v januári 1992 vyhlásilo vznik Srbskej republiky v Bosne a Hercegovine , ktorá zahŕňala všetky Srbmi obývané oblasti a stala sa súčasťou federálnej Juhoslávie. Po uznaní samostatnosti Bosny a Hercegoviny v apríli 1992 sa Karadžič vyhlásil za prezidenta srbskej časti, ktorý bol zároveň veliteľom ozbrojených síl.
V následnej vojne v rokoch 1992-95 sa Karadžič snažil očistiť Bosnu od nesrbského obyvateľstva. Zaviedol taktiku vytvárania neprijateľných životných podmienok vrátane prenasledovania a týrania, ktoré mali prinútiť nesrbské obyvateľstvo k odchodu. Tých, čo odísť odmietli, deportovali alebo zlikvidovali. Svoje domovy vtedy opustilo vyše milióna ľudí.
V roku 1995 bol Karadžič nútený podpísať Daytonskú mierovú dohodu a v roku 1996 odstúpiť z postu bosnianskosrbského prezidenta.
ICTY Karadžiča obvinil z 11 zločinov vrátane genocídy, vyhladzovania, vraždy, úmyselného zabíjania, prenasledovania, deportácií a z neľudských činov voči moslimom, Chorvátom a ďalším nesrbským civilistom počas bosnianskej vojny. Karadžič bol až do pondelka 13 rokov na úteku napriek tomu, že odmena za jeho dolapenie predstavovala 5 miliónov dolárov.
