ANKARA - Zemetrasenie, ktoré zasiahlo Turecko a Sýriu 6. februára prináša dych berúce príbehy. Jedným z nich je priame svedectvo od manažérky osvetových aktivít pre oblasť severozápadnej Sýrie. Turecko spolu so Sýriou ohlásilo v piatok už 44 000 obetí na životoch, informovala agentúra Reuters.
Verejnosť chcela informovať o udalostiach, ktoré nasledovali krátko po zemetrasení a o pocitoch, ktoré ľudia cítili. „Keď došlo k zemetraseniu, bola som doma v Azázu spolu so svojím manželom, synom a dcérou. Bývame na druhom poschodí. Keď všetko začalo, celá rodina spala. Manžel zrazu zacítil ako sa chveje zem a zobudil ma. Chytila som rýchlo dcéru, manžel niesol syna. Vybehli sme z domu iba v pyžame, bosí a vystrašení.“ Začína svoje rozprávanie Samar, spolupracovníčka Lekárov bez hraníc.
Vonku bolo podľa nej cítiť strach a hrôzu. Nikto nevedel v tej chvíli čo robiť. Chceli sa presvedčiť, že ich susedia a blízki sú v bezpečí no pred očami sa im hýbali budovy, v ktorých bývali. „Ľudia z nich utekali, nasadali do áut a snažili sa dostať čo najďalej. Neboli sme svedkami toho ako budovy padajú, ale videli sme ako sa trasú a balkóny padajú na autá a ničia ich.“
Keďže im vypadli siete aj elektrina, bolo takmer nemožné sa s niekým spojiť. S manželom a deťmi sa vybrali do Jindires, do najviac postihnutého miesta katastrofou, keďže v tých miestach bývala ich rodina. Keď dorazili na miesto, nechceli veriť vlastným očiam, ani jedna z budov zemetrasenie neustála. Mŕtvi ľudia ležali pod sutinami. Jej strýko, dcéra jej synovca, jej sestra, švagrovia, všetci boli mŕtvi. Na mieste videli ženu, ktorá odpadla do bezvedomia krátko po tom, čo zistila, že jej dcéra zomrela pod sutinami. „Úplne prišla o rozum. Veľa rodičov muselo pochovať svoje vlastné deti.“
V tom čase mali ešte veľmi málo techniky a tak ľuďom pomáhali všetci naokolo. Tímy z Lekárov bez hraníc pripravili stany, oblečenie a základné potreby a odišli do Jindires. Pracovali až do neskorej noci.
Mnoho ľudí vrátane Samar sa bojí vrátiť domov. Nemajú odvahu. Samar rozprávala aj príbeh o dievčati z nemocnice, ktoré je jediné čo z rodiny prežilo. Porozprávala im, ako sa všetci zhromaždili na jedno miesto keď začuli otrasy. Na jej otca však spadla strecha a zabila ho. „Keď dom padal, moja sestra pristála podo mnou. Udusila sa kvôli mne,“ plakala. „Kričala na mňa, aby som sa posunula ale nemohla som. Ležali na mne sutiny.“ Trosky amputovali jej bratovi nohu a ona mala obe zlomené keď ju vyslobodili a dostala sa do nemocnice.
Obyvatelia Turecka a Sýrie stále prosia v zbierkach o teplé oblečenie, prikrývky ale aj peniaze, aby si mohli nájsť prístrešie. Domy sú zničené a musia prespávať v mešitách, školách a ďalších dočasných prístreškoch. Aj keď mnohé organizácie pracujú nepretržite, ich potreby nie sú neobmedzené.
