MOSKVA - Plán invázie na Ukrajinu nevznikol v mysliach vysokých ruských predstaviteľov v priebehu niekoľkých dní. Ruská rétorika voči Ukrajine sa za posledné dve desaťročia zmenila. Ustúpilo sa od vytvorenia strategického partnerstva s Ukrajinou a do popredia sa dostávali čoraz častejšie pokusy o pád ukrajinskej vlády.
Keď sa koncom februára začala invázia na Ukrajinu, prezident Vladimir Putin predostrel tri zdôvodnenia, prečo Rusko nemalo inú možnosť. Po prvé, Rusi podľa neho potrebovali bojovať proti vzostupu fašizmu a neonacizmu pomocou demilitarizácie Ukrajiny.
Putin totiž považuje ukrajinských lídrov, vrátane demokraticky zvoleného prezidenta Volodymyra Zelenského, za neonacistov a narkomanov. Po druhé, ruská intervencia by zabránila údajnej genocíde rusky hovoriacich osôb na východe Ukrajiny. Po tretie, Rusi by zabezpečili, že Ukrajina nevstúpi do NATO, ktoré Putin považuje za existenčnú hrozbu, píše sa v článku zverejnenom na The Conversation, ktorého autormi sú Juris Pupcenoks, profesor politických vied na Marist College v New Yorku a asistent profesora pre oblasť terorizmu a politického násilia na Leiden University v Holandsku Graig Klein.
Podobná situácia ako v Gruzínsku
Odborníci na medzinárodné vzťahy, diplomatickú komunikáciu a konflikty skúmali, čo viedlo ruského prezidenta k vytvoreniu takýchto strategických teórií. Vo vyhlásení z 11. septembra 2008 ruské ministerstvo zahraničných vecí tvrdilo, že ukrajinské pokusy "heroizovať spolupáchateľov fašizmu porušujú práva rusky hovoriaceho obyvateľstva Ukrajiny a vytláčajú ruský jazyk z verejného života, vedy, vzdelania, kultúry a masmédií". Podobné obvinenia a príbehy boli sa objavili v súvislosti s Gruzínskom pred ruskou inváziou v roku 2008.
Zatiaľ čo tieto obvinenia sú nepravdivé a stávajú sa piliermi dezinformačných kampaní, zdá sa, že opakované ruské tvrdenia potenciálne predznamenávajú ruskú agresiu a intervenciu v susedných krajinách. V období, na ktoré sa do značnej miery zabudlo, boli rusko-ukrajinské vzťahy definované ruskými pokusmi vybudovať strategické partnerstvo so susedným štátom. Bolo to ešte pred anexiou Krymu. Rokovania viedli ku kooperatívnemu prístupu pri zvládaní vojenských hrozieb a konfliktov v susedných regiónoch. Ruský minister zahraničných vecí Sergej Lavrov v roku 2005 vyhlásil, že existuje "spoločná snaha pokračovať v zlepšovaní atmosféry v rusko-ukrajinských vzťahoch".
Fašizmus ako zámienka
Napätie medzi rokmi 2008 až 2010 však narástlo po tom, keď Rusko začalo vyjadrovať obavy z protiruských nálad na Ukrajine a z údajného znovuzrodenia fašizmu. V júni 2008 ruské ministerstvo zahraničných vecí verejne vyhlásilo, že je prekvapené z krokov ukrajinskej vlády, ktorá sympatizuje s nacistami. "Vychvaľovanie nacistických spolupáchateľov je neprípustné. Poškvrňuje pamiatku miliónov ľudí mnohých krajín a národností, ktorí zomreli v boji proti fašizmu."
Euromajdan
V roku 2013 ukrajinskí lídri zmenili politické smerovanie krajiny a odmietli dohodu, ktorá by podporila užšie politické a ekonomické väzby medzi Ukrajinou a Európskou úniou. Tento obrat však vyvolal rozsiahle občianske protesty a nepokoje, ktoré vyvrcholili zabíjaním demonštrantov a ukrajinský prezident Viktor Janukovyč (dlho považovaný za bábku Vladimíra Putina) bol nútený utiecť do Ruska. Uskutočnili sa nové voľby a v roku 2014 bola na druhý pokus podpísaná dohoda o pridružení, ktorej cieľom bolo vybudovať užšie politické, finančné a ekonomické väzby medzi Ukrajinou a Európskou úniou.
Počas tohto obdobia nepokojov ukrajinskí občania protestovali proti ruskému vplyvu v krajine a nedostatočnému pokroku v nadväzovaní vzťahov s EÚ. Rusko v reakcii na to tvrdilo, že západné mocnosti podporujú na Ukrajine silnejúci krajne pravicový extrémizmus, fašizmus a nacizmus. Rusko tiež šírilo nepravdy, že údajný nárast extrémizmu je spojený so zaujatými rusofóbnymi médiami na Ukrajine. Keď v roku 2014 v Kyjeve vypukli protesty po počiatočnom odstúpení od Asociačnej dohody s EÚ, ruský veľvyslanec pri OSN Vitalij Čurkin označil demonštrantov za "fašisticky inšpirovaných radikálov". Nepokoje prerástli do vypuknutia ozbrojeného konfliktu proruských separatistov na východe Ukrajiny a do ruskej anexie časti Ukrajiny v roku 2014 známej ako anexia Krymu.
Ruská propaganda v plnej sile
V tomto momente sa Rusko opäť snažilo zvrhnúť ukrajinskú vládu. Obvinilo ju z údajných zverstiev vrátane "masívneho úmrtia civilistov v dôsledku represívnych vojenských operácií v Kyjeve". Rusko opakovane spájalo ukrajinské protiruské skupiny s fašizmom; jedno oficiálne vyhlásenie hovorilo o "rastúcom šírení radikálnej, predovšetkým ultranacionalistickej, neonacistickej ideológie". Rusko obvinilo Západ z podnecovania konfliktu a tvrdilo, že na východe Ukrajiny prebieha vážna humanitárna kríza.
Koncom marca 2019 Rusi tvrdili, že Ukrajina sa zameriava na tlač a praktizuje hrubé porušovanie práv novinárov a slobody médií. Následne obvinilo Ukrajinu z rôznych porušení ľudských práv. The Conversation poukazuje na to, že aj keď boli takéto tvrdenia v priebehu rokov dôkladne preverené a zistilo sa, že ide o falošné správy, ruská rétorika zostala po väčšinu času nemenná.
Rozšírenie obvinení o genocídu
Keď sa ruské jednotky 24. februára 2022 pripravovali na masové prekročenie ukrajinských hraníc, Putin rozšíril svoju protiukrajinskú rétoriku, ktorú začal používať pred viac ako desiatimi rokmi. Ukrajina mala byť fašistická, neonacistická krajina podporovaná Západom a on sa len snažil krajinu demilitarizovať a denacifikovať. Obvinenia zo zverstiev sa rozšírili o obvinenia z genocídy rusky hovoriacich ľudí. "Museli sme zastaviť toto zverstvo, tú genocídu miliónov ľudí, ktorí tam žijú a ktorí svoje nádeje vkladajú do Ruska," povedal ruský prezident. Z eskalácie napätia na Ukrajine obvinil Západ.
