ĽVOV - Mnohým vojakom, ktorí vo vojne na Ukrajine obetujú svoje životy za vlasť, sa nemôže prejaviť ani potrebná úcta v podobe pohrebu. Dmitrijovi Kotenkovi, ktorý padol neďaleko mesta Cherson, však stihli dať posledné zbohom aspoň niektorí vojaci. Pohreb sa pre neustále ostreľovanie Ukrajiny musel konať až v ďalekom Ľvove.
Rodičia Dmitrija Kotenka zrejme ani netušili, že ich syn bol pochovaný na Lyčakovskom cintoríne vo Ľvove, informuje BBC. Spolu s jeho dvomi mladšími bratmi sa nachádzajú v 900 kilometrov vzdialenom meste Suma, ktoré je ostreľované ruskými silami a odrezané tak od okolitého sveta.
Dmitrij zahynul 26. februára, v tretí deň ruskej invázie, neďaleko Chersonu. Bola to jeho prvá vojenská operácia. Mal iba 21 rokov. Dva dni po jeho smrti zavolal rodičom jeho kamarát z detstva, delostrelec Vadym Jarovenko, ktorý im oznámil túto tragickú správu. Jarovenkovi trvalo celú noc, kým nabral odvahu zdvihnúť telefón. Boli ešte len 15-roční chlapci, keď spoločne nastúpili na vojenskú akadémiu. Keď zistili, že pochádzajú zo susedných dedín, uvedomili si, že takéto priateľstvo môže trvať do smrti. Ani jeden z nich však netušil, že sa skončí tak rýchlo.
Ukrajinské delostrelectvo počas plného nasadenia
Z podobného prostredia
Kotenkov otec bol kamionista a jeho matka pracovala na miestnej farme. "Vstúpiť do armády znamenalo okúsiť svet. Myslím, že toto bol jeden z dôvodov, prečo sa Dmitrij prihlásil na vojenskú školu," uviedol Vadym. Kotenkovci boli chudobní a museli sa starať o troch synov. Bývali vo veľmi skromných podmienkach v malej dedinke neďaleko ruských hraníc na východe Ukrajiny. Ich rodina patrila práve medzi tie, o ktorých ruský prezident Vladimír Putin hovoril, že sa ich snaží zachrániť spod ukrajinského útlaku. Ruská anexia Krymu v roku 2014 a vojna, ktorá nasledovala na Donbase, boli ďalšími dôvodmi, prečo sa mladí muži prihlásili do armády. "Vedeli sme, že sa niečo také môže stať a nakoniec budeme musieť ísť brániť našu zem," vysvetľuje Jarovenko. Keď sa ľudia z dediny pýtali, prečo chcú počas vojny vstúpiť do armády (bojovalo sa už na Donbase), Dmitrij len odvetil: "Ak nepôjdem ja, tak kto?"
Cesty sa rozchádzajú
Vadym chcel vstúpiť do delostreleckej jednotky, ale Dmitriovým snom bolo stať sa výsadkárom. Po dvoch rokoch na vojenskej akadémii sa ich spoločné cesty rozišli. Jarovenko bol prevelený do Ľvova na západe krajiny, kde sa zdokonaľoval v delostrelectve, zatiaľ čo Kotenko zamieril na juh do Odesy, aby sa stal výsadkárom. Vlani od júla do októbra sa ale opäť občas vídali. Cez víkendy chodievali behávať a spoločne aj trénovali. Silvestra strávili spoločne s rodinami. Koncom januára sa videli naposledy, keď Dmitrij prišiel na návštevu. Nasledovala situácia, ktorá je už všeobecna známa. Pozdĺž ukrajinských hraníc boli rozmiestnené ruské sily, ktoré čakali na rozkaz k invázii.
Cesty kamarátov sa opäť rozdelili, no naďalej si písali. 26. februára sa však Dmitrij neozval a Vadym sa obával toho najhoršieho. Nakoniec sa mu podarilo cez telefón zastihnúť veliteľa Kotenkovej jednotky, ktorý mu oznámil, že jeho priateľa zabila zhodená mína. "Ešte nemám všetky podrobnosti. Došlo k ostreľovaniu, následne niečo výbuchlo a Dmitrij zomrel." Kotenkovo telo muselo byť prevezené do Ľvova, kde ho pochovali. Z najbližších bol na pohrebe prítomný len najlepší kamarát zosnulého Vadym.
Vedľa miesta, kde Jarovenko stál, sú teraz pripevnené tabule s obrázkami padlých ukrajinských vojakov. Prvé tam pripevnili kapláni ešte v roku 2014 na počesť padlých vojakov, ktorí boli členmi cirkvi. Neskôr aj rodičia a príbuzní z okolia Ľvova chceli, aby tam boli deti, ktoré im zobrala vojna. Postupne sa tak zbierka začala rozrastať.
Kotenka pochovali po boku Kyryla Moroza Volodymyroviča ("25), výsadkára z jeho jednotky, ktorého tiež nebolo možné previezť domov. Pochovali ich spoločne medzi hroby z prvej a druhej svetovej vojny. Jarovenko sa naďalej snaží dovolať Kotenkovým rodičom, spojenie je však vždy prerušené. Pravdepodobne sú stále uväznení v Sume. Invázia ich obrala najskôr o syna a potom o jednu z mála vecí, ktorá mohla zmierniť ich smútok v podobe poslednej rozlúčky.
