ČERNOBYĽ/PRAHA - Explózii na štvrtom bloku elektrárne, ktorý mal byť odstavený, predchádzal bežný test núdzového fungovania turbíny. Technici chceli zmerať, či bude elektrický generátor po rýchlom uzavretí prívodu pary do turbíny schopný pri svojom zotrvačnom dobehu ešte asi 40 sekúnd, než sa spustia núdzové generátory, napájať čerpadlá havarijného chladenia. Test sa mal uskutočniť 25. apríla 1986, začal sa ale o deň neskôr o 01.23 h. Od obrovskej tragédie uplynulo 35 rokov.
Osudovej chyby sa operátori dopustili tým, že zablokovali havarijný signál, ktorý by pri uzavretí prívodu pary na turbínu automaticky odstavil reaktor. Reaktor ďalej bežal, podstatne sa však znížil prietok chladiacej vody, rástla jej teplota i tlak. Výkon reaktora začal prudko rásť. To nevydržali palivové články a praskli, ich úlomky spadli do chladiacej vody, ktorá sa premenila na paru. Výbuch pary zdvihol tisíctonové veko reaktora a asi minútu po začatí testu nastala prvá explózia. Z reaktora začala unikať rádioaktivita a dovnútra začal vnikať vzduch a začal horieť grafit. Kov palivových rúrok začal reagovať s vodou a vzniknutý vodík spôsobil druhú explóziu.
Menšie úniky pokračovali až dovtedy, než bol v decembri 1986 postavený prvý betónový sarkofág. V roku 2016 bol dokončený nový obrí kryt a predvlani Ukrajina predstavila nový kryt, ktorý by mal pred únikom rádioaktívneho prachu chrániť ďalších 100 rokov. Počíta sa aj s čiastočnou demoláciou pôvodného betónového a oloveného sarkofágu.
Obete a počty ožiarených
Na množstve obetí černobyľskej havárie sa odborníci dodnes nezhodujú. Podľa správy Černobyľského fóra z roku 2000 sa celkový počet ľudí, ktorí mohli alebo môžu v budúcnosti zomrieť v dôsledku ožiarenia, odhaduje na 4000. Syndróm (choroba) akútneho ožiarenia (ARS) bol potvrdený u 134 pracovníkov elektrárne a hasičov. Z toho 31 ľudí zomrelo v priebehu niekoľkých mesiacov po nehode (28 na následky ožiarenia), ďalších 19 ľudí z tejto skupiny zomrelo na následky ožiarenia v priebehu ďalších rokov. Deväť detí zomrelo na rakovinu štítnej žľazy a odhadom 3940 ľudí zomrelo alebo môže zomrieť na rakovinu spôsobenú ožiarením. Priamo pri explózii zahynuli dvaja pracovníci elektrárne. Údaje ale vzbudili aj kritiku, pretože správa podstatne zmiernila všetky predchádzajúce údaje. Ukrajinské úrady napríklad predtým uvádzali, že v súvislosti s výbuchom zomrelo 125-tisíc ľudí.
Ukrajinská agentúra Unian ale v roku 2016 pri príležitosti 30. výročia havárie uviedla, že v dôsledku katastrofy zahynulo 167.653 ľudí, z nich 2929 osôb sa bezprostredne zúčastnilo likvidácie následkov v zničenej prevádzke. Veliteľ černobyľských záchranárov Leonid Teljatnikov zomrel v roku 2004 vo veku 54 rokov. Najvyšším dávkam radiácie bolo vystavených asi 200-tisíc likvidátorov (záchranárov, vojakov a baníkov), 116-tisíc evakuovaných z uzatvorenej zóny a ďalších 270-tisíc osôb žijúcich v kontaminovaných oblastiach. Celkom teda približne 600-tisíc osôb. Celkovo bolo za postihnutých označených päť až sedem miliónov ľudí v Bielorusku, Rusku a na Ukrajine. Mesto Pripjať s 50-tisíc obyvateľmi, ktoré sa nachádzalo tri kilometre od elektrárne, bolo celé evakuované v priebehu 36 hodín po katastrofe. Pre väčšinu obyvateľov Pripjate vláda postavila asi 50 kilometrov od elektrárne nové mesto Slavutič.
Súčasný stav
Dnes je úplne evakuovaná oblasť okolo elektrárne rozdelená na dve zóny. V tej prvej žije niekoľko stoviek ľudí, ktorí sa do oblasti dobrovoľne vrátili. Do druhej, tzv. mŕtvej zóny majú prístup len vedci, pracovníci elektrárne a exkurzie. V okolitých lesoch žije divá zver. Okrem vlkov, zubrov, líšok, kancov a dravých vtákov žijú v Černobyle aj kone Przewalského.
Kontaminácia a radiácia
Kontaminovaných bolo vyše 200-tisíc km2 v Európe, z toho asi 150-tisíc km2 v Bielorusku, ktoré zasiahlo 70 percent rádioaktívneho spadu, ktorý unikol z elektrárne, Rusku a na Ukrajine. V týchto troch štátoch bolo celkovo 784.320 hektárov poľnohospodárskej pôdy vyňatej z užívania a bola zastavená ťažba dreva na 694.200 hektároch lesov. Vietor zavial rádioaktívny spad aj do ďalších krajín Európy. V prvej vlne bolo najhoršie postihnuté Bielorusko, ďalej Baltské more, Švédsko, Fínsko, Rusko a Ukrajina. V druhej vlne zavial vietor rádioaktívny spad do Poľska, Československa, Rakúska, Nemecka, Švajčiarska, Francúzska, krajín Beneluxu a Dánska. Tretia vlna spadla na Rumunsko, Bulharsko a bývalú Juhosláviu.
Do ovzdušia uniklo asi päť percent rádioaktivity obsiahnutej v reaktore. Ak je priemerná "prírodná" radiácia 2,4 milisievertov (mSv) za rok a röntgenové snímky sa pohybujú v jednotkách mSv, u evakuovaných Ukrajincov bola hodnota v priemere 17 mSv a u Bielorusov 31 mSv, pričom u jednotlivcov sa dávky pohybovali od 0,1 až do 380 mSv. Niektorí likvidátori boli vystavení dávkam dokonca 500 mSv.
Rádioaktivitou boli postihnuté najmä spodné vody, ktoré experti označujú za "fakticky tekutý rádioaktívny odpad". Zamorenie povrchových vôd prevyšuje normu zhruba päťdesiatkrát. Rádioaktívne stroncium 90 prestane byť aktívne v roku 2214, cézium 127 v roku 2314. Izotop plutónia 239, ktorý je podľa odborníkov hlavným zdrojom černobyľského zamorenia, prestane pôsobiť o 24-tisíc rokov.
Súdy
V júli 1987 odsúdili necelú desiatku vedúcich pracovníkov elektrárne. Riaditeľ Viktor Brjuchanov dostal desať rokov za porušenie bezpečnostných pravidiel s možnosťou výbuchu a za zneužitie právomoci. Desaťročný trest dostali spolu s Brjuchanovom ešte hlavný inžinier Nikolaj Fomin a jeho zástupca Mykola Djatlov. Brjuchanova prepustili v roku 1990 a ostatní odsúdení si odpykali polovicu trestov.
Fakty o elektrárni
Leží 130 kilometrov severne od Kyjeva a niekoľko kilometrov od hraníc s Bieloruskom. Tri kilometre od elektrárne sa nachádzalo mesto Pripjať. Mesto Černobyľ, po ktorom je elektráreň pomenovaná, leží 18 kilometrov južne od elektrárne. V elektrárni fungovali štyri reaktory, každý s elektrickým výkonom 1000 MW (tepelný výkon bol 3200 MW). Prvý reaktor uviedli do prevádzky v septembri 1977, neskôr spustili ešte ďalšie tri, z toho štvrtý, ktorý vybuchol, v decembri 1984. Po spustení sa začalo so stavbou piateho a šiesteho bloku, stavbu zastavili po havárii v roku 1986 a už nebola obnovená. Ako prvý v roku 1991 uzavreli druhý blok, prvý blok v roku 1996 a tretí, posledný fungujúci reaktor vypli v decembri 2000. Pred uzavretím Černobyľ vyrábal v závislosti na ročnom období štyri až osem percent všetkej produkcie elektriny a pracovalo v ňom 12-tisíc ľudí. Vtedajšie médiá predstavovali haváriu v duchu oficiálnych sovietskych správ ako bežnú poruchu a o radiácii sa hovorilo neurčito.
