WASHINGTON/TEHERÁN - Zdroje súčasného napätia medzi Iránom a Spojenými štátmi je podľa stanice BBC možné hľadať v roku 1979, keď v Iráne prebehla islamská revolúcia.
Táto revolúcia zvrhla Američanmi podporovaný prozápadný režim šacha Mohammada Rezu Pahlavího. Do jej čela sa postavil ajatolláh Ruholláh Chameneí. Neobľúbený vládca Páhlaví ušiel do zahraničia. Revolúcia znamenala koniec spojenectva Iránu s USA, ktoré sa zrodilo v roku 1953 po prevrate v Iráne pripravenom s pomocou americkej CIA.
Počas vlády šacha Pahlavího bol Irán jedným z kľúčových amerických spojencov. Washington vtedy dokonca pomohol Teheránu odštartovať vlastný jadrový program, keď mu poskytol reaktor a vysoko obohatený urán. Revolúcia, ktorou sa k moci dostalo konzervatívne šiitské duchovenstvo, znamenala prerod tohto spojenectva v otvorené nepriateľstvo.
Nový iránsky teokratický režim začal nazývať Spojené štáty "veľkým satanom". Washington ukončil s Teheránom diplomatické styky, ktoré sú prerušené dodnes, a uvalil naň ekonomické sankcie. V roku 1982 Američania vyradili Irak zo zoznamu štátov podporujúcich terorizmus, aby mohli podporiť režim Saddáma Hussajna vo vojne proti Iránu. O dva roky neskôr USA na tento zoznam zaradili Irán.
Ďalšie roky sa niesli v znamení vzájomnej nevraživosti, no až na niekoľko výnimiek, akým bolo napríklad zostrelenie iránskeho civilného lietadla americkým krížnikom v roku 1988, bol iránsko-americký vzťah pomerne stabilný. Predstavitelia administratívy Georga Busha (amerického prezidenta v rokoch 1989-1993) viackrát naznačili možnosť ústupkov voči Iránu, k čomu však nikdy nedošlo. Administratíva Billa Clintona (prezidenta USA v rokoch 1993-2001) zaujala naopak voči Iránu tvrdší postoj a uvalila naň totálne obchodné embargo.
Blízky východ sa počas vlády nasledujúceho amerického prezidenta Georga W. Busha (2001-2009) stal jedným z ťažísk americkej zahraničnej politiky. Vo svojom prejave z roku 2002 Bush označil Irán spoločne s Irakom a Severnou Kóreou za krajiny, ktoré tvoria tzv. "os zla". V ďalších rokoch však boli americkou prioritou vojny v Iraku a Afganistane.
V Iráne vtedy vládol fundamentalistický režim prezidenta Mahmuda Ahmadínedžáda, za ktorého pokračoval rozvoj iránskeho jadrového programu. V roku 2007 vtedajší šéf iránskej diplomacie vyjadril pripravenosť rokovať s Washingtonom. Rozhovory medzi oboma stranami sa začali ešte za administratívy George W. Busha, skutočný prelom však nastal až po iránskych prezidentských voľbách v roku 2013, ktoré vyhral umiernený Hassan Rúhání.
O dva roky neskôr sa Američanom spoločne s piatimi stálymi členmi Bezpečnostnej rady OSN, Nemeckom a Európskou úniou podarilo dohodnúť jadrovú dohodu, v ktorej sa zaviazali zrušiť sankcie výmenou za zastavenie jadrového programu. Niekdajšia americká diplomatka Wendy Shermanová, ktorá sa rokovaní zúčastnila, v článku pre časopis Foreign Affairs o tzv. jadrovej dohode z júla 2015 napísala, že "nebola dokonalá, pretože nijaká diplomatická dohoda nie je dokonalá, ale ponúkala najväčšiu istotu, že Irán nikdy nezíska jadrovú zbraň, akú mohli Spojené štáty dostať".
V roku 2018 súčasný americký prezident Donald Trump od dohody jednostranne odstúpil a znovu zaviedol voči Iránu sankcie. Odvtedy sa vzájomné vzťahy opäť zhoršujú. Iránci v júni minulého roku uviedli, že nad svojím územím zostrelili americký dron. V septembri Washington obvinil Teherán z útoku na saudskoarabskú ropnú infraštruktúru.
V decembri 2018 Iráncami podporované milície obkľúčili budovu amerického veľvyslanectva. To mnohým pripomenulo podobnú udalosť z novembra 1979, keď Iránci vnikli do amerického veľvyslanectva v Teheráne a zajali 52 jeho pracovníkov. Prepustili ich až v januári 1981, iba niekoľko minút po nástupe prezidenta USA Ronalda Reagana.
