SANTIAGO DE COMPOSTELA – Habsburgovská dynastia bola roky stredobodom záujmu vedcov, najmä preto, že je priam vzorovým príkladom degenerácie rodu sobášmi medzi pokrvnými príbuznými. Vedci tvrdia, že dvesto rokov takéhoto „kríženia“ európskych rodov je príčinou istej dosť odpudivej deformity tváre.
Habsburský rod žil a vládol na tróne Svätej ríše rímskej dve storočia. Podľa britského denníka Daily Mail manželstvá v rodine zabezpečovali určujúci vplyv dynastie, ale zapríčinili aj mnohé dedičné znaky degenerácie.
Španielski vedci teraz analyzovali deformity na 66 portrétoch pätnástich Habsburgovcov. Našli súvislosť medzi ich deformitami a rozsahom príbuzenských sobášov. Štúdia zistila, že habsburská čeľusť, výrazná deformita tváre, ktorá postihla rovnomennú európsku kráľovskú rodinu, bola výsledkom dvesto rokov kríženia rodov. Genetici a chirurgovia analyzovali deformácie viditeľné na rôznych portrétoch dynastie a porovnávali ich s množstvom príbuzenských krížení v ich rodokmeni.
Z habsburského rodu pochádzali rôzni rakúski a španielski králi a kráľovné, ktoré v rokoch 1438 –1740 vládli z trónu Svätej ríše rímskej. Plánovanie manželstiev, ktoré zabezpečilo vplyv rodiny, sa však nakoniec ukázalo ako osudné. Španielsky kráľ Karol II. už nebol schopný splodiť dediča. Po oklieštení hlavnej vetvy rodiny, ktorú v Španielsku nahradili Bourbonovci, prežila primárna habsburgovská vetva až do roku 1780. Mužská línia tejto vetvy zanikla v roku 1740 smrťou Karola VI. a rod úplne zanikol smrťou jeho dcéry Márie Terézie Rakúskej v roku 1780.
Existujú však novodobí potomkovia rozšírenej habsburskej rodiny. Napríklad Otta von Habsburga, rakúskeho arcivojvodu, ktorý zomrel v roku 2011, postupne nahradí jeho sedem detí, 22 vnúčat a 2 pravnúčatá. Medzi nich patria rakúski a švédski politici Karl von Habsburg a Walburga Habsburg Douglasová, a tiež abstraktná sochárka Gabriela von Habsburg.
„Habsburská dynastia bola jednou z najvplyvnejších v Európe, ale stala sa známou najmä pre pokrvné kríženie, ktoré predznamenalo jej pád,“ uviedol vedecký výskumník a genetik Roman Vilas z univerzity v Santiagu de Compostela. „Prvýkrát dokazujeme, že existuje jasný pozitívny vzťah medzi sobášmi pokrvných príbuzných a objavením sa habsburskej čeľuste.“
Profesor Vilas a jeho kolegovia vo svojej štúdii na základe 66 realistických a súčasných portrétov konzultovali s desiatkou tvárových chirurgov, aby diagnostikovali rozsah tvárovej deformity 15 členov habsburskej dynastie. Každého chirurga požiadali, aby hľadal 11 čŕt „habsburskej čeľuste“. Tím zistil, že vysunutá čeľusť a obrátený zhryz boli najvýraznejšie u Filipa IV., ktorý bol kráľom Španielska a Portugalska v rokoch 1621 – 1640. Medzitým zistili najvyšší stupeň deformity u piatich členov rodiny: Maximiliána I., jeho dcéry Margaret Rakúskej, jeho synovca Karla I. Španielskeho, Karolovho pravnuka Filipa IV. a Karola II. Španielskeho. Naopak, najmenej zasiahnutá členka rodiny bola Mária Burgundská, ktorá sa v roku 1477 vydala do habsburskej dynastie.
Znížená genetická zdatnosť
Vedci zistili koreláciu medzi deformitou čeľuste a obráteným zhryzom, naznačujúc, že pravdepodobne majú spoločný genetický základ. Na vyhodnotenie stupňa príbuzenstva medzi Habsburgmi sa tím obrátil na širší rodokmeň dynastie, keď skúmal vyše 6-tisíc jednotlivcov, ktorí tvorili približne 20 generácií. Profesor Vilas a jeho kolegovia zistili, že existuje silný vzťah medzi mierou sobášov pokrvných príbuzných a stupňom deformity čeľuste.
Presná príčina, ktorá je aj základom navrhovanej súvislosti medzi pokrvným krížením a habsburskou čeľusťou, zostáva nejasná. Tím však vysvetľuje, že párenie medzi príbuznými zvyšuje pravdepodobnosť, že deti zdedia dve identické formy jedného génu, čo zníži ich celkovú genetickú zdatnosť tým, že budú náchylné na negatívne recesívne črty. Vedci však poznamenávajú, že malý počet študovaných jedincov znamená, že nemôžu vylúčiť možnosť – aj keď by to bolo nepravdepodobné –, že prevalencia habsburských čeľustí v kráľovskej rodine vznikla čisto náhodou.
„Aj keď je naša štúdia založená na historických údajoch, v niektorých geografických regiónoch a medzi niektorými náboženskými a etnickými skupinami je manželstvo pokrvných príbuzných stále bežné, preto je dôležité skúmať účinky,“ uviedol profesor Vilas. „Habsburská dynastia slúži pre výskumníkov ako ľudské laboratórium, pretože rozsah pokrvných manželstiev je taký vysoký.“ Úplné zistenia štúdie boli uverejnené v časopise Annals of Human Biology.
