LONDÝN – Vo veku 17 rokov mal Henry Fraser z Hertfordshiru všetko, čo si želal: bol to vynikajúci študent, oduševnený športovec, fešák – a chystal sa na posledný ročník školy. Pred ním si to ešte chcel s kamarátmi užiť, vybrali sa teda na dovolenku do Portugalska, za slnkom a k moru. V priebehu zlomku sekundy sa však všetko zmenilo.
Akoby ho osud chcel vopred varovať, Henry zistil až na letisku, že jeho cestovný pas je už dva mesiace neplatný. Musel zamieriť do Liverpoolu, aby za expresný príplatok získal nový pas, a potom zaplatiť ďalších 200 libier, aby sa pripojil k svojim kamarátom na dovolenke. Na piaty deň prázdnin sa zrútil jeho šťastný svet.
Henry, bývalý hráč akademického ragbyového tímu Saracens, hovorí: „Rozbehol som sa z pláže a skočil som do mora. Narazil som hlavou o dno a asi som na okamih stratil vedomie. Po chvíli som otvoril oči a zistil som, že ležím tvárou nadol, vznášajúc sa v mori s necitlivými rukami visiacimi predo mnou. Od krku dolu som sa nemohol pohnúť. Nikdy v živote som nebol taký vydesený ako v tej chvíli, keď ma obklopovalo ticho mora, ktoré ma až pichalo do uší. Bol som úplne bezmocný.” Našťastie jeden z jeho priateľov zbadal, že niečo nie je v poriadku a odtiahol ho z vody na pláž.
Priatelia sa snažili upokojiť Henryho, lebo bol v šoku. Jedna z jeho prvých myšlienok prekvapivo nepatrila sebe samému, ale svojim priateľom, ktorým zničil dovolenku, ako si myslel. Previezli ho sanitkou do malej miestnej nemocnice a potom do väčšej v portugalskom Lisabone. Zröntgenovali ho a lekári mu pripevnili na obe strany hlavy päť skrutiek, aby k nej bolo možné pripojiť kladkový systém s visiacimi závažiami. Henry si totiž dopadom na dno vykĺbil krk a lekári dúfali, že závažia mu vytiahnu krk späť na miesto.
Temné myšlienky
Bol tu však problém. Henry mal ako aktívny športovec silné chrbtové i krčné svaly a závažia na ne nepôsobili. Jeho rodičia medzitým prileteli do Portugalska a bdeli pri jeho posteli 24 hodín denne. Henry dostal najskôr zápal pľúc a potom MRSA (kmeň baktérie, zlatého stafylokoka odolného voči množstvu bežne používaných antibiotík) zlyhalo mu srdce a potreboval kardiostimulátor.
„Počet chorôb a panika v mojej situácii znamenali, že som takmer vôbec nespal od bolestí a strachu. Hlavou sa mi preháňali temné myšlienky, ale keď sa teraz pozriem späť, ľutujem, že som takto premýšľal,“ priznal Henry po dlhých rokoch. Nasledovali dve operácie, aby sa jeho chrbtica dala ako-tak do poriadku a nakoniec bol schopný letieť domov do Veľkej Británie.
Turistky v Španielsku si zobrali na izbu mužov, ktorých náhodne stretli: Horor na toalete!
„To obdobie v Portugalsku sa mi udrží v pamäti po zvyšok môjho života. Vtedy mi totiž povedali, že miecha bola úplne prerušená a môj stav sa nezlepší, ale teraz môžem povedať, že som sa cez to všetko dostal. Bolo to tiež najemotívnejšie obdobie môjho života a nemohol by som ho prežiť, keby som tam nemal svojich rodičov, a tiež množstvo pohľadníc, ktoré mi posielali rodiny chlapcov, čo boli so mnou na dovolenke.“
Henryho prvá spomienka na návrat do Veľkej Británie bol tmavý strop jednotky intenzívnej starostlivosti, ktorá sa stala v najbližších týždňoch jeho domovom. Niekoľkokrát bojoval so vzplanutím MRSA a zakaždým, keď už mal byť presunutý na akútne oddelenie, stav sa mu opäť zhoršil. Henry pripúšťa, že noci boli najhoršie, pretože nedokázal stopnúť myšlienky a mával neznesiteľné sny. Opäť však bol obklopený rodinou, jeho brat študujúci na univerzite ho navštevoval každý víkend a o dva týždne Henryho definitívne presťahovali z JIP-ky.
Na akútnom oddelení bolo konečne aj okno, prvýkrát po týždňoch videl denné svetlo. „Mohli mi otvoriť okno a pustiť čerstvý vzduch do miestnosti, bolo to také skvelé. Nakoniec som ho mohol aj vdýchnuť, lebo predtým som bol stále pripojený na kyslíkový prístroj.“ A potom sa udial skutočný pokrok, Henrymu odstránili tubus na kŕmenie a on bol schopný zjesť rozmixované jedlo.
Odhodlaný dostať sa z nemocnice čo najskôr začal fyzioterapiu hrudníka, aby mu odstránili ventiláciu. Ešte sa musel zmieriť s jedným šokom: nevidel sa, ako teraz vyzerá. Mama ho navštívila a povozila po celej nemocnici, aby vedel, kde je. „Bolo to skvelé – dovtedy, kým sme neprešli von cez hlavný vchod, dvoje obrovské sklenené dvere, a konečne som sa po dvoch mesiacoch opäť uvidel. Ale to, čo som videl, som nebol ja. Bol to chudý neoholený mladík, ktorý vyzeral ako stratený vo svojom objemnom invalidnom vozíku. V hrdle mal trubicu, ktorá mu pomáhala dýchať a nemohol pohnúť nijakou časťou tela okrem hlavy. Musel som sa dvakrát prizrieť, aby som sa ubezpečil, že som to ja. Schudol som takmer 26 kíl.“
Vtedy Henryho zasiahla sila toho, čo sa stalo, uvedomil si, ako bude žiť po zvyšok svojho života. “Plakal som v objatí svojej mamy, nechcel som už nič iné, len ju objímať. Zvyšok dňa bol ťažký a na návštevníkov som už nemal náladu. „Prečo ja? Prečo ja?” pýtal som sa stále dokola." Bolo to ničivé, ale pre Henryho sa ten deň stal zlomovým bodom. “Keď rodičia odišli, bdel som v posteli až do skorého rána, nepomohli ani prášky na spanie. Vtedy som si uvedomil: „Nemá zmysel ani smútiť, ani sa hnevať, nemôžem nikoho viniť za to, čo sa stalo.” Ten deň mi dal, čo som potreboval, aby som sa skutočne mohol pohnúť ďalej.“
Keďže mal ešte len 17 rokov, presťahovali ho na detské oddelenie a oznámili mu dátum prepustenia z nemocnice: 10. február 2010. Ale Henry chcel byť pred odchodom z nemocnice schopný sám ovládať svoj invalidný vozík. S fyzioterapeutom pracoval neuveriteľne tvrdo a v deň prepustenia dosiahol svoj cieľ. „Musel som tam všetkým dokázať, že sa to dá urobiť. Najlepším spôsobom, ako im to ukázať, bolo dostať sa vlastnými silami z nemocnice. Aj sa mi to podarilo, kým som neprišiel na zvažujúci sa kopček a keďže som si dobre neovládal ruky, valil som sa rovno doprostred parkoviska.”
Bitá, škrtená a pochovaná: FOTO Dovolenka sa zmenila na horor, žena opísala desivý príbeh z hotela
Pravdaže, zastavili ho. A keď sa vrátil domov, objavil v sebe novú vášeň – pre umenie. Jeho rodina mu pomohla postaviť si špeciálny stojan a jeho prvou maľbou so štetcom v ústach bola golfová hviezda Rory McIlroy. Neskôr namaľoval svoj ragbyový idol, Jonnyho Wilkinsona, ktorý je jeho veľkým podporovateľom.
13 mesiacov po nehode, ktorá mohla zničiť jeho život, sa Henry vrátil do školy a dokončil si vzdelanie. Potom prišla pracovná ponuka od ragbyového tímu Saracens, kde bol hráčom a teraz je tam uznávaným prednášateľom. Dokonca sa objavil v televíznom programe po vydaní knihy, ktorá sa opiera o jeho vlastné skúsenosti.
Na prednej obálke je ohromujúci obraz – jeden z jeho vlastných – muža na invalidnom vozíku, ktorý hľadí na more. Je to dojemné posolstvo nádeje. Henry povedal: „Pred mojou nehodou bolo toľko okamihov, ktoré som považoval za samozrejmosť. Pozerám sa naspäť a myslím si, že keby som vedel, že sa to stane, urobil by som oveľa viac.“ 10 rokov po ničivej nehode je Henry vysoko ceneným umelcom, autorom a inšpiruje tisíce ľudí na celom svete. A ako hovorí, „posledných 10 rokov bolo najlepších z môjho života“.
