PRAHA – Jana (21) z Prahy je usmievavé dievča. Tvrdí o sebe, že má veľmi pozitívnu povahu. Možno práve preto si dlho nikto nevšimol, čo sa v nej odohráva. Jana podľa denníka Blesk zvíťazila nad jednou z najzávažnejších porúch príjmu potravy – mentálnou anorexiou. O tom, čo prežila, chce teraz verejne hovoriť, aby tým pomohla ľuďom, ktorí na tom sú rovnako ako kedysi ona. Keď bolo najhoršie, vážila mladá žena iba 24 kilogramov. Čo prežíva človek, ktorý sa bojí jesť a ocitne sa na pokraji smrti?
Jana je momentálne takmer šťastná a váži 60 kg. Minulý mesiac zmaturovala na osemročnom gymnáziu. Vedenie školy jej vyšlo v ústrety, najmä keď musela štúdium na dlhší čas prerušiť. Teraz sa dostala na 1. lekársku fakultu na odbor ergoterapia.
„Som veľmi rada, ale chcela by som študovať adiktológiu,“ hovorí Jana. Chcela by totiž pomáhať tým, ktorí na tom sú alebo boli rovnako ako ona, keď ochorela na mentálnu anorexiu. Zatiaľ sa rozhodla o svojej nie takej vzdialenej minulosti verejne hovoriť. „Myslím, že to mnohým ľuďom pomôže a uvedomia si, kam až to môže zájsť. Ak sa povie anorexia, tak si ľudia predstavia chudú babu. Neuvedomujú si však následky tej choroby,“ vysvetľuje mladé dievča.
Na otázku, čo bolo spúšťačom anorexie, Jana vraví, že nikdy nevie, ako odpovedať. „Nedá sa povedať, že by ten spúšťač bol jeden alebo že by som niekoho vinila, že mi niekto niečo povedal, bolo to viac vecí, ktoré sa stali,“ naznačuje Jana s tým, že doma to nemala ľahké. Problematický bol vzťah medzi jej matkou a otcom a aj vzťah otca a dcéry. Podľa Jany ju otec neustále porovnával s ostatnými vrátane jej najlepšej kamarátky.
„Hralo v tom úlohu aj to, že náš blízky priateľ mal rakovinu. Bojoval s ňou dva roky a zomrel. Rodičia sa o tom neustále rozprávali, ja som mala 16 a stále som premýšľala o rakovine a smrti. Lenže som nebola schopná o tom hovoriť a dusila som to v sebe,“ spomína Jana. Priznáva, že v tom čase začala tiež sledovať, ako vyzerá.
„Navyše sa všade písalo „nejedzte pečivo, sacharidy, tuky“. A ja som si na začiatku jednoducho povedala, že trochu schudnem. Do tej doby pre mňa nebol problém zjesť sviečkovú so šiestimi knedľami a navrch tabuľku čokolády. Nebola som tučná, takže stačilo z jedálneho lístka vysadiť pár položiek a schudla som. A samozrejme sa mi to zapáčilo,“ popísala nenápadnú a zradnú cestu k anorexii Jana.
Potom už to šlo rýchlo. Jana si začala hľadať a skúšať rôzne diéty. Keď si prečítala, že by sa nemalo jesť pečivo, vyškrtla ho z jedálneho lístka, nejedla po 18. hodine, skúmala kalorické hodnoty potravín. Motivovali ju aj titulky v médiách. „Stačí, keď si otvoríte internet a už tam na vás vyskakuje „schudnite za týždeň do plaviek,“ usmieva sa trpko Jana.
„Prišla som úplne o sociálny život. Uzavrela som sa do seba, prestala som chodiť von s priateľmi, pretože ak niekam idete, tak sa zvyčajne zastavíte na jedlo alebo si dáte alkohol.“ Nikdo jej veľmi dlho nepovedal, aká je chudá. „Nikto do mňa vyslovene nekopol. Jasne, ľudia mi to začali hovoriť, ale ja som to asi nepočúvala.“ Rodičia si všimli, že neje, a tak skončila v nemocnici Motol. Odišla odtiaľ na vlastnú žiadosť. Lekár podľa nej neskôr priznal podcenenie jej problému, pretože bola stále veselá a usmievavá. Druhý raz ju už museli do nemocnice dostať násilím. Chcela jesť, ale mala strach, že priberie.
Jana odmietala nastúpiť do nemocnice, hoci mala len 24 kg: „Opuchli mi nohy, popraskala mi koža, nemohla som vstať z postele, nemohla som dýchať a aj tak som odmietala ísť do nemocnice.“ V januári roku 2018 ju matka odviezla do Motola. Práve včas. Jana skolabovala. Tri týždne to vyzeralo, že neprežije. Bola taká krehká, že s ňou lekári nemohli hýbať, báli sa jej zaviesť tracheostómiu, rozpadala sa jej koža. Ale stal sa zázrak a dievča sa prebralo. Poslali ju do ďalšej nemocnice, kde sa učila znovu chodiť, dýchať a predovšetkým jesť.
Rodičia za ňou nemohli chodiť, pretože vypukla chrípková epidémia. Dostala zápal pľúc, horúčky, kričala zo spánku, sestry ju kúpali a starali sa o ňu. Začala si pýtať jedlo. A jedla a jedla. A to ju najskôr zachránilo. Z tých čias sa Jana pamätá, ako ju bolel pohľad na smutnú mamu a brata. Anorexia neničila len ju, ale aj jej okolie. Aké asi musí byť pre mamu pozerať sa na to, ako jej dcéra umiera? Odsťahovala sa od otca, začala normálne chodiť do školy a medzi ľudí. Jej snom bolo vždy cestovať, milovala šport. Ani na jedno pre anorexiu nemala energiu.
„Tým, ktorí majú problémy s jedlom, by som rada odkázala, že by si mali uvedomiť, kam až to môže zájsť. Nestratíte len váhu, ale možnosť mať deti, zhorší sa vám pleť. Ale tie zásadné problémy sa odohrávajú vnútri. Zlyhávajú vám pľúca, obličky a vy to necítite. Až teraz mi dochádza, že som mohla kedykoľvek v spánku zomrieť.
"To, že moje telo prežilo s 24 kg, neznamená, že telo niekoho iného vydrží tiež. Neviete, keď večer zaspíte a ráno sa už nezobudíte,“ odkazuje všetkým Jana, ale jedným dychom dodáva: „Lenže lekári nevedia robiť zázraky. To vy sa musíte chcieť sami vyliečiť.“
