BERLÍN/PRAHA - Jednou z najznámejších epizód druhej svetovej vojny je útek takmer ôsmich desiatok spojeneckých letcov zo zajateckého tábora pri meste Sagan (dnes poľský Żagań). Udalosť z noci na 25. marca 1944, preslávená vďaka filmu Veľký útek so Stevom McQueenom v hlavnej úlohe, však vstúpila do histórie aj ako jeden z príkladov nacistickej krutosti a vojnových zločinov. Na priamy rozkaz Adolfa Hitlera totiž bolo 50 utečencov pozabíjaných.
Pred 80 rokmi bol vyhlásený samostatný Slovenský štát: Jeho existencia mala množstvo paradoxov
Útek s takou tragickou dohrou mal výraznú českú stopu, medzi dvoma stovkami mužov, ktorí mali utiecť, boli totiž tiež traja príslušníci čs. perutí britského Kráľovského letectva. Niektorí utečenci sa dostali aj na územie niekdajšieho Československa, či už do Sudet či protektorátu, kde však ich cesta skončila. Tí šťastnejší sa vrátili za ostnatý drôt, iní však pri Liberci či Ostrave našli smrť rukami príslušníkov gestapa, ktorí bez ohľadov na Ženevské konvencie splnili Hitlerov rozkaz.
Medzi zavraždenými bol aj Arnošt Valenta, rádiotelegrafista 311. bombardovacej perute, ktorý sa v zajatí ocitol vo februári 1941, kedy jeho stroj omylom pristál v okupovanom Francúzsku. Nakoniec sa ocitol v tábore známom ako Stalag Luft III, kde sa čoskoro osvedčil ako schopný organizátor aj vyjednávač a "kšeftár" s nemeckými strážami. Vďaka Valentovej snahe sa rad mužov vybraných k úteku podarilo vybaviť falošnými dokladmi, práve on totiž získal nevyhnutný fotoaparát.
Nakoniec však bol medzi päťdesiatkou mužov, ktorých nacisti ako odplatu za smelosť úteku zavraždili, spolu s ďalšími deviatimi letcami ho 31. marca 1944 zastrelili príslušníci Vroclavského gestapa cestou zo Zhořelca do Saganu. Lepšie dopadli ďalší dvaja Čechoslováci, Bedřich Dvořák a Ivo Tonder, ktorí zvyšok vojny strávili na hrade Colditz, kde bola špeciálna väznica pre prominentných zajatcov či notorických "útekárov". Zo všetkých utečencov sa do Británie nakoniec podarilo dostať len trom letcom.
Útek z tábora pre 10-tisíc zajatcov, ktorý ležal pri Sagane, teda asi sto kilometrov severne od Liberca, sa začal chystať už koncom roka 1942. Do čela tajného výboru sa postavil juhoafrický pilot Roger Bushell, pod ktorého vedením sa zajatci v apríli 1943 nielen pustili do kopania trojice tunelov pomenovaných Dick, Tom a Harry vedúcich za plot tábora, ale tiež sa intenzívne zaoberali vybavením utečencov. Tí miesto svojich potrhaných uniforiem dostali civilné šaty aj falšované doklady.
Kopanie trvalo trištvrte roka a v januári 1944 bol dokončený len Harry - Toma totiž objavili a zničili Nemci, prácu na Dickovi ukončili sami zajatci. O náročnosti akcie svedčí inventúra v tábore, ktorá po úteku odhalila, že na vyhĺbenie, vystuženie a osvetlenie tunelov sa použilo 90 postelí, 52 stolov, vyše 30 stoličiek, asi 2000 kusov príborov, 250 hrnčekov alebo 1700 prikrývok. V tuneloch nechýbala ventilácia a dráha z drevených koľajníc. Vykopaný piesok zajatci roznášali po tábore v upravených nohaviciach.
Všetka námaha však prišla navnivoč kvôli chybe pri odhade vzdialenosti. Keď v tmavej noci zajatci odkopali posledný úsek, zistili, že 111 metrov dlhý a pol metra vysoký tunel vedúci asi osem metrov pod povrchom nekončí v blízkom lesíku, ale na voľnom priestranstve pred ním. Napriek tomu sa pred svitaním podarilo tunelom utiecť 38 dvojiciam, ďalších štyroch utečencov ale chytili prakticky ihneď strážni a zvyšok pripravených mužov sa namiesto úteku snažil rýchlo vrátiť do svojich barakov.
Nad ránom 25. marca 1944 sa potom rozbehla jedna z najväčších pátracích akcií nacistického Nemecka, do ktorej sa zapojilo okolo 70-tisíc ľudí. Zúriaci Adolf Hitler najprv prikázal, aby boli všetci chytení utečenci zastrelení a hoci sa mu to Hermann Göring aj ďalší prominentní nacisti snažili vyhovoriť, nakoniec vodca prikázal pozabíjať viac ako polovicu z tých, ktorých sa podarí chytiť. Navonok to - vzhľadom na vojnové pravidlá - malo vyzerať tak, že boli zastrelení na úteku.
Tragický osud utečencov – dovtedy sa Nemci proti západným zajatcom také drakonické tresty neodvážili použiť – vyvolal vo Veľkej Británii veľké rozhorčenie a Briti boli odhodlaní vrahov za každú cenu chytiť. Zvláštnej vyšetrovacej komisii sa ich podarilo dolapiť dva roky po konci vojny a v júli 1947 sa začal hlavný proces. V súvislosti s vraždami letcov vyniesli súdy nad takmer dvoma desiatkami páchateľov, veliteľov i i vykonávateľov rozkazov, trest smrti.
