CARACAS - Súčasná kríza vo Venezuele zhoršila život väčšine tamojších obyvateľov v sociálnej, ekonomickej i politickej oblasti. Od nedostatku potravín, pracovných miest a kvalitného vzdelávania, ťažkého prístupu k zdravotnej starostlivosti či liekom cez nízky príjem až po rozpad rodinných vzťahov. Zhodli sa na tom Venezuelčania z Caracasu, ktorí odpovedali na otázku, akým spôsobom kríza v tomto latinskoamerickom štáte ovplyvnila ich život.
"Politický režim nám zhoršil život vo všetkých smeroch: je naozaj ťažké dostať sa k potravinám, podieľať sa na politike, ísť do kina či divadla alebo sa slobodne zúčastňovať na spoločenských aktivitách," uviedla 71-ročná učiteľka Anna, účastníčka prebiehajúcich i predchádzajúcich protestov. Nemyslí si však, že Venezuele hrozí občianska vojna. Kríza podľa nej vyhnala z krajiny veľa ľudí, niektorí však musia zostať. "Ak to neurobíme, kto potom bude bojovať za to, aby sa situácia vo Venezuele zmenila?" pýta sa a zároveň Európu žiada, aby "podporovala Venezuelčanov pri dosahovaní slobody a demokracie..."
Osemdesiatjedenročný Carlos bol, odkedy je súčasný režim pri moci, proti nemu. "Ako bývalý generálny kontrolór si môžem dovoliť tvrdiť, že štát bojuje s korupciou, s ktorou sa Venezuelčania stretávajú v bežnom živote dennodenne," skonštatoval. Podľa neho rodiny rozdelili aj názory na politiku: "Môj brat je stúpenec režimu Huga Cháveza. To bol dôvod, prečo sme sa prestali vídať a vzájomne sa odcudzili." Má aj ďalších priateľov a príbuzných, ktorí prerušili príbuzenské vzťahy kvôli podpore odlišných politických skupín. Zdôraznil, že ho trápi nedostatok pracovných miest a nízke platy. "Mzdy v krajine neodrážajú realitu a nestačia ani na pokrytie základných životných potrieb, ako je chod domácnosti a rodina. Ja si zo svojho dôchodku nemôžem kúpiť ani kura, ktoré dnes stojí 15.000 bolívarov (1,30 €)," povedal.
Táto situácia núti podľa neho mnohých opustiť svoju vlasť. Carlosovi do zahraničia emigroval pred 20 rokmi brat i ďalší jeho príbuzní. Podľa neho môže občiansku vojnu spôsobiť aj hlad v krajine. Šesťdesiatročný José, ktorému emigrovali viacerí priatelia aj jeho dve dcéry, tiež zostal. Ako záchranár "chcel pomáhať svojim spoluobčanom i v upadajúcich tamojších nemocniciach". "Naša vláda je roztrieštená na ľavicové a pravicové skupiny, čo sa prenieslo aj do rodín a roztrhlo to putá," uviedol. "Nie je to ako predtým, ako keď nás vychovávali rodičia," myslí si. Napriek tomu, že vyjadril obavy o svoju budúcnosť i budúcnosť štátu, verí, že súčasná situácia "sa vyrieši pre dobro venezuelského národa a v krajine zavládne pokoj a mier".
K množstvu mladých ľudí, ktorí z Venezuely odišli, patrí aj Emil. Situáciu svojej domoviny pozoruje zo Španielska, kam emigroval pred niekoľkými rokmi. "Život mojich rodičov sa odohráva medzi štyrmi stenami so základnými potrebami (elektrina, voda, internet...), ktorých dostupnosť sa stále zhoršuje, alebo musia vystáť nekonečné rady pred obchodom, aby si kúpili najnevyhnutnejšie potraviny." Emil s bratom každý mesiac posiela zo zahraničia rodičom peniaze, vďaka čomu je ich ekonomická situácia lepšia v porovnaní s rodinami, ktoré príbuzných v cudzine nemajú. "Mnohé rodiny dostávajú iba minimálnu mesačnú mzdu (menej než desať eur) s viac ako miliónpercentnou infláciou," vysvetlil. Tiež ho znepokojuje rastúca kriminalita a jej beztrestnosť.
"Vo Venezuele je len málo ľudí, ktorí ešte neboli obeťami ozbrojeného prepadnutia, a každý pozná niekoho, koho aspoň raz uniesli. V súčasnosti je život vo Venezuele bezcenný," zhodnotil 31-ročný vyštudovaný materiálový inžinier. "Každá krajina má svoje vlastné problémy a je veľmi ťažké zasahovať do vnútorných záležitostí iných národov," povedal, pričom mu život v exile umožnil pozorovať dianie z inej perspektívy. Verí, že sa mu čoskoro podarí stretnúť so svojou rodinou mimo Venezuely. Do svojej rodnej krajiny sa neplánuje vrátiť, kým sa situácia nezmení.
