PRAHA - Zobúdzať národ z letargie a vyburcovať ho k odporu proti nastupujúcej normalizácii po okupácii z augusta 1968. Také bolo posolstvo Jana Palacha, ktorý sa 16. januára 1969 zapálil na pražskom Václavskom námestí. Jeho čin síce politický vývoj nezmenil, mnohým ale dodával v dobe normalizácie silu. A koncom 80. rokov pripomienka študenta, ktorý pochádzal zo stredostavovskej rodiny zo Všetat, predznamenala koniec totalitného režimu v Československu.
"Na protest proti všetkému, čo sa tu deje. Proti neslobode slova a tlače. Hovorte to všetkým," odpovedal Palach zdravotnej sestre v nemocnici, kam ho previezli s ťažkými popáleninami, keď sa ho pýtala na dôvody jeho činu. Tri dni bojoval dvadsaťročný muž o život a odmietal utišujúce lieky, aby bol pri zmysloch a mohol objasňovať, prečo sa odhodlal k takej obeti. V liste, ktorý zanechal na mieste svojho činu, naliehal, aby sa podnikli kroky na záchranu posledných zvyškov demokracie.
"Vzhľadom na to, že sa naše národy ocitli na okraji beznádeje, rozhodli sme sa vyjadriť svoj protest a prebudiť ľud tejto krajiny nasledovným spôsobom: Naša skupina sa skladá z dobrovoľníkov, ktorí sú odhodlaní sa dať pre našu vec upáliť. Ja som mal tú česť vylosovať si jednotku..." napísal. V liste žiadal zrušenie cenzúry a zákaz rozširovania okupačnej tlače. Dodnes nie je jasné, či skupina vôbec existovala, Palach však našiel nasledovníkov.
Absolútny rozmer Palachovej obete, ktorú napríklad 25. februára 1969 napodobnil Jan Zajíc, zdvihol vlnu odporu k nastupujúcemu režimu, hoci len dočasnú. Mladí ľudia začali na Václavskom námestí držať protestnú hladovku za splnenie požiadaviek, vzápätí sa k nim pripojili aj inde v krajine. Na Václavskom a Staromestskom námestí sa konali mítingy, na ktorých ľudia vyjadrovali podporu jeho posolstvu. Vedecká rada Palachovej Filozofickej fakulty UK vyzvala politikov, "aby si uvedomili, na akej križovatke stoja".
Podľa historikov nebol Palachov čin zúfalým skratovým konaním, plánoval ho pol roka. Krátko pred osudným dňom uvažoval dokonca o obsadení rozhlasu študentmi, ktoré by vyvolalo "účinnú akciu v celonárodnom meradle", ako napísal študentskému vodcovi Lubomírovi Holečkovi. Avšak budúci normalizátori už boli v januári 1969 príliš pevne usadení vo svojich kreslách a spontánne protesty po Palachovej smrti neváhali označiť za zneužitie situácie zo strany "antisocialistických síl".
Jan Palach podľahol následkom rozsiahlych popálenín 19. januára 1969. Jeho pohreb v Prahe o šesť dní neskôr sa stal veľkou manifestáciou za slobodu a demokraciu. Smútočného sprievodu Starým Mestom sa vtedy zúčastnilo okolo 200-tisíc ľudí. Už o niekoľko mesiacov ale začala moc Palachovu pamiatku likvidovať. Hrob na Olšanských cintorínoch strážila Štátna bezpečnosť, ktorá bránila ľuďom, aby k nemu pri výročí kládli kvety. Nakoniec v roku 1974 komunisti nechali Palachove spopolnené pozostatky premiestniť do Všetat.
Práve tam Palach, ktorý v 13 rokoch prišiel o otca, vyrastal, v neďalekom Mělníku v roku 1966 maturoval. Na štúdium histórie a politickej ekonómie ho však prijali až na druhýkrát, najskôr totiž prekážal jeho živnostenský pôvod, takže dva roky strávil na Vysokej škole ekonomickej. O politický a verejný život sa vysokoškolák Palach intenzívne zaujímal a celý rok 1968 silno prežíval. Zúčastnil sa aj v médiách zamlčaného novembrového študentského štrajku, ktorý protestoval proti legalizácii augustovej okupácie.
Server Aktualne.cz nedávno uviedol s odvolaním sa na historika Petra Blažka, že Palach v deň augustovej okupácie mal pri sebe zbraň a podľa svedectva spolužiakov zvažoval, že ju použije proti sovietskym vojakom. "O zbrani Jana Palacha a jeho premýšľaní, či ju nepoužiť proti okupantom, mi prvýkrát povedali pred necelými dvoma rokmi jeho spolužiaci z Vysokej školy ekonomickej Márie Stříbrná a Václav Hanák na stretnutí účastníkov zájazdu do Kazachstanu, keď si v jednej z pražských reštaurácií pripomínali jeho päťdesiate výročie," povedal serveru Blažek. Existenciu zbrane potvrdil potom historikovi aj Palachov starší brat Jiří.
Podobne ako pri študentskom štrajku sa dve dekády po Palachovej smrti normalizačné médiá vyhýbali aj zmienke o jeho čine, ľudia však na neho nezabudli. A pietny akt k 20. výročiu jeho smrti v januári 1989 nečakane otriasol československým komunistickým režimom. Nečakane sa totiž zmenil v najsilnejší výbuch protestu proti režimu. Tisíce ľudí sa nebáli opakovane prejaviť nespokojnosť a riskovali tvrdý zásah poriadkových síl. Intenzita protestov prekvapila nielen vládnucich politikov, ale aj opozíciu.
Až po novembri 1989 sa pamiatka Jana Palacha začala konečne pripomínať. Námestie pred Filozofickou fakultou UK dostalo jeho meno a v januári 1991 bola na budove školy odhalená posmrtná maska od Olbrama Zoubka. Palachov čin pripomenuli aj ďalšie diela, napríklad séria Horiaci ker režisérky Agnieszky Hollandovej alebo pomník venovaný Palachovi a jeho matke od česko-amerického sochára Johna Hejduka. Vlani v auguste ho pripomenul aj film Jan Palach režiséra Roberta Sedláčka.
"Mnoho ľudí stále hovorí, že jeho smrť bola zbytočná. Sloboda sa vytratila a Rusi z krajiny neodišli. Bolo ale veľmi dôležité, že sa našiel človek, ktorý národu ukázal, že je možné za pravdu a slobodu platiť tým najcennejším, vlastným životom. Sovietska okupácia bola vonkajšia záležitosť, ale ľudia sa po auguste 1968 začali lámať aj vnútorne. Postupne sa hrbili, donášali jeden na druhého a prisluhovali režimu. Jan Palach svojim skutkom rozsvietil svetlo proti ľahostajnosti. Preto je dôležité si jeho hrdinstvo stále pripomínať," povedal Olbram Zoubek.
Posledné dni Jana Palacha
16. januára 1969 - Skoro ráno odišiel vlakom zo Všetat do Prahy a napísal posledné listy, v ktorých sa podpísal ako "Pochodeň č. 1". Pred poludním si v centre mesta zaobstaral dve plastové nádoby, do ktorých v garážach v Opletalovej ulici kúpil štyri litre benzínu. Krátko pred pol treťou dopoludnia sa pri fontáne pod Národným múzeom nadýchol éteru z prinesenej fľaštičky, potom sa polial benzínom a zapálil. Horiaci Palach sa rozbehol k pomníku svätého Václava, uhol ale pred prechádzajúcou električkou a skončil pri Dome potravín, kde ho svedkovia uhasili kabátmi. Sanitka, ktorá prechádzala okolo, ho odviezla do nemocnice na Karlovom námestí, odkiaľ ich ale poslali na popáleninovú kliniku v Legerovej ulici. Tam Palacha prijali o 14:45. Už pred šiestou večer vydala ČTK krátku správu o samoupálení študenta, označeného iba iniciálami.
17. januára 1969 - Palacha dopoludnia v nemocnici navštívili jeho matka a brat. Psychiatrička Zdenka Kmuníčková v tento deň nahrala na magnetofón rozhovor s Palachom. "Bol v ťažkom stave telesnom a neuveriteľne dobrom stave psychickom. Vzhľadom na mieru jeho postihnutia mal úplne čistú myseľ, úplne adekvátne správanie voči svojmu úmyslu," spomínala po rokoch lekárka.
Podľa nemocničnej ošetrovateľky Liany Hanusovej bol po celý čas pri jasnom vedomí a zaujímal sa o reakcie na svoj skutok. "Mal radosť, keď som mu povedala, že v ľuďoch vonku vzbudil ohlas, nosia mu kvety a že o jeho čine hovorili všetky rozhlasové stanice," povedala ošetrovateľka. Podľa jej slov bolo aj Palachovi jasné, že je jeho stav beznádejný. "Už sa netrápil. Chápal, že to neprežije. Nemusela som mu hovoriť milosrdné lži, že sa z toho dostane, aby sa mu uľavilo. Bol inteligentný a vedel, ako na tom je, keď sa bez našej pomoci nemôže ani pohnúť. Mal spálené telo, ale nie mozog," uviedla tiež Liana Hanusová.
19. januára 1969 - Za Palachom prišli do nemocnice jeho známa Eva Bednáriková a Holeček, ktorých si vyžiadal. Boli poslednými ľuďmi, s ktorými hovoril. Obaja neskôr šírili ako Palachov posledný odkaz výzvu, aby ľudia nenasledovali jeho príklad. Jan Palach zomrel na následky svojich zranení o 15:30.
20. januára 1969 - Konala sa verejná tryzna za Jana Palacha, študenti jeho menom pomenovali námestie Krasnoarmejcov, na ktorom sídli Filozofická fakulta UK.
22. januára 1969 - Člen vedenia KSČ a poslanec Vilém Nový pred zástancami tvrdej línie prvýkrát hovoril o tom, že Palach bol k svojmu činu zneužitý. Prišiel s teóriou, že študent mal sľúbené, že chemikália, ktorou sa poleje, spôsobí len "studený oheň". Neskôr ju Nový zopakoval aj pre západné médiá a pridal aj mená údajných iniciátorov - Holečka, spisovateľov Vladimíra Škutinu a Pavla Kohouta, atléta Emila Zátopka a šachistu Luďka Pachmana. Tí na neho v marci podali žalobu na ochranu osobnosti.
25. januára 1969 - V Prahe sa konal pohreb Jana Palacha, ktorý sa stal veľkou manifestáciou za slobodu a demokraciu. Smútočného sprievodu Starým Mestom sa zúčastnilo okolo 200-tisíc ľudí. Nasledujúci deň sa v Prahe ľudia zišli pri spontánnej demonštrácii, proti ktorej zakročila polícia, ktorá zadržala približne dve stovky účastníkov.
Príklad Jana Palacha nasledovali mnohí ďalší. Podľa dobových správ Verejnej bezpečnosti bolo len na území Čiech, Moravy a Sliezska v období 16.-31. januára 1969 zaznamenaných desať prípadov samoupálenia, z ktorých dva - Jan Palach a Josef Hlavatý - sa skončili úmrtím. Podľa ďalších analýz dokumentov sa od januára do apríla toho roka uskutočnilo v ČSSR 29 pokusov o samoupálenie, pričom len v troch prípadoch (Jan Palach, Jan Zajíc a Evžen Plocek) mali "nepochybne altruistický charakter".
