MILÁNO - Ešte pred niekoľkými mesiacmi prevládal v Európe názor, že hospodárska kríza sa skončila, a to aj v tzv. okrajových krajinách, ktorým uštedrila obzvlášť tvrdý úder. Európania sa tak zamerali na iné otázky, ako sú utečenci a bezpečnosť, ktoré ohrozovali politickú stabilitu a narušili zhodu v európskom projekte.
Ale tempo rastu hrubého domáceho produktu (HDP) v eurozóne sa od svojho vrcholu v 3. a 4. štvrťroku 2017 spomalilo. A viaceré ukazovatele signalizujú, že aj hospodárstvo EÚ stráca dynamiku. To by mohlo ovplyvniť diskusie pred voľbami do Európskeho parlamentu (EP) v máji 2019. Hospodárstvo eurozóny a dokonca aj Nemecka slabne, a to nie je dobrá správa pe EÚ, ktorá by tak pred voľbami do EP na budúci rok mohla čeliť hospodárskej kríze. Natíska sa tu otázka, prečo sa tempo rastu eurozóny znížilo, napriek tomu, že Európska centrála banka (ECB) napumpovala do jej ekonomiky bilióny eur, aby ju podporila.
Potrebná je agresívna odpoveď
Ochabujúci rast eurozóny odráža staré a nové štrukturálne problémy, dedičstvo ostatnej krízy (ktorá stále ovplyvňuje kvalitu bankových aktív), vysoké úrovne zadlženia v niektorých krajinách a vonkajšie šoky, ktoré ovplyvnili dopyt. Inými slovami, Európa čelí výzvam ohľadne jej potenciálneho rastu, ako aj negatívnym cyklickým silám. A to si vyžaduje agresívnu odpoveď. V neposlednom rade preto, že ak by ekonomika eurozóny vstúpila do recesie v blízkej budúcnosti, mala by len obmedzené politické nástroje na boj s ňou.
A hoci EÚ po minulej kríze podnikla kroky na zlepšenie nástrojov krízového riadenia, nie sú ešte kompletné. Okrem toho ECB bude mať menej priestoru na to, aby podporila ekonomiku: jej úrokové sadzby sú nulové a nový program nákupu aktív by vyvolal kontroverzie. Fiškálna politika je podobne slabá. Samozrejme, je nevyhnutné vyhnúť sa opakovaniu chyby, ku ktorej došlo v roku 2009, keď lídri EÚ pristúpili k rýchlej konsolidácii financií ešte predtým, ako sa ožívujúca ekonomika postavila pevne na nohy.
Nová recesia by spôsobila ešte väčšie rozdelenie na finančných trhoch "pozdĺž národných línií", pričom by sa posilnila súvislosť medzi rizikami spojenými so štátnymi dlhopismi a bankovými rizikami. Mnohé krajiny by mali obmedzený priestor pre proticyklickú fiškálnu politiku, buď z dôvodu pravidiel EÚ o verejnom dlhu, alebo preto, že tolerancia trhov voči verejnému dlhu je v menovej únii nižšia, ako sa ukázalo v roku 2010.
Spolupráca je nevyhnutná
Okrem toho vzhľadom na chýbajúcu spoločnú fiškálnu kapacitu neexistuje žiadna inštitúcia alebo mechanizmus, ktorý by umožnil aplikovať fiškálne stimuly pre eurozónu ako celok. Reformy, ktoré by to riešili, sa v nasledujúcich mesiacoch neočakávajú. Za normálnych okolností, ak je fiškálna kapacita niektorej krajiny oslabená, môže na to reagovať koordináciou menovej a fiškálnej politiky. V prípade eurozóny musia všetky členské štáty spolupracovať. A na spoločnom politickom postoji sa musia dohodnúť na jednom z nespočetných formálnych a neformálnych stretnutí lídrov a ministrov financií eurozóny.
Trhy tak nezískajú potrebnú istotu, pretože je nepravdepodobné, že by dohoda obsahovala neobmedzenú spoločnú záruku nového dlhu emitovaného už zadlženými krajinami. Ale práve to by ukázalo, že krajiny eurozóny uznávajú dôležitosť koordinácie politík, či už ide o fiškálnu konsolidáciu v dobrých časoch, alebo proticyklickú fiškálnu politiku v nepriaznivom období, aby sa minimalizovali šance na dlhovú krízu v slabších ekonomikách menovej únie. No čo je podstatnejšie, takáto koordinácia by mohla nejakým spôsobom znova vybudovať vzájomnú dôveru, ktorá v Európe chýba.
