BRATISLAVA - Petr Kočnar odletel do Rwandy, lebo sa chcel naučiť po francúzsky a pomáhať v sirotinci. Ani jeden z týchto plánov mu však nevyšiel. Dnes riadi neziskovú organizáciu, ktorá pomáha fyzicky postihnutým zaradiť sa späť do spoločnosti.
Čech Petr Kočnar je zakladateľom a šéfom kigalského centra Talking Through Art, kde sa znevýhodnení učia pliesť misky zo sisalu. Vďaka terapii umením tak strácajú svoj pocit menejcennosti. V rozhovore v rámci projektu TASR Osobnosti: tváre, myšlienky Petr Kočnar porozprával aj o tom, čo dokážu Rwanďania sledovať celé hodiny a prečo nemajú záľubu v zútulňovaní svojich príbytkov.
Prečo ste si vybrali pre život práve Afriku?
Tento kontinent ma zaujímal už od malička. Veľmi rád som čítal knihy o Afrike a obdivoval jej fotografie. Neskôr ma mama vzala do Ghany, kde ako lekárka cestovala na medicínsky kongres. Tá krajina mi tak učarovala, že keď som sa osamostatnil, chcel som sa do Afriky vrátiť. A to sa mi aj podarilo. Najprv som tri roky žil v Keni, teraz už tiež tretí rok žijem v Rwande.
Ako na vás zapôsobila po prvý raz Afrika naživo?
Keď som prišiel do Ghany, vnímal som veľký rozdiel v povahe ľudí. Mnoho z vecí, ktoré som predtým o obyvateľoch počul, alebo čítal, sa mi potvrdilo. Ľudia boli veľmi priateľskí, milí, usmievaví, čo bolo zrazu úplne iné v porovnaní s Európanmi, a to ma veľmi zaujalo. Samozrejme, toto neplatí pre každú krajinu a pre každú oblasť Afriky, hoci vo všeobecnosti sa táto povaha ľudí asi takto vnímať dá.
Vybrali ste si Rwandu, krajinu, ktorá sa snaží byť africkým Švajčiarskom. Prečo takáto voľba?
Rozhodoval som sa medzi Burundi a Rwandou a zvažoval všetky pre a proti. Rwanda je bývalá belgická kolónia a jedným z úradných jazykov krajiny je preto francúzština, v ktorej som sa chcel zdokonaliť. Zrejme práve to pri mojom rozhodovaní zavážilo najviac, hoci som neskôr zistil, že to sa mi tu, paradoxne, nepodarí. Ľudia hovoria hlavne jazykom kiňarwanda a do popredia sa postupne dostáva angličtina.
Oproti jej južnému susedovi je to však zároveň aj bezpečnejšia krajina. Viem, že v nej môžem žiť bez obáv z možných nepokojov, ktoré, naopak, v posledných rokoch trápia Burundi. Samozrejme, úplne dokonalé to tu nie je. Aj v modernom hlavnom meste Kigali, kde žijem, vás môžu okradnúť rovnako ako v Česku či na Slovensku. Nedávno napríklad partiu známych, ktorí sa vybrali na piknik na horu Mount Kigali nad mestom, prepadla skupina miestnych výrastkov s mačetami a olúpila ich. Napriek bezpečnosti treba byť teda obozretný a zbytočne miestnym svojím správaním neponúkať príležitosti k takýmto činom.
V Rwande ste rozbehli neziskovú organizáciu Talking Through Art, teda Rozprávanie prostredníctvom umenia. Bolo vaším cieľom mať takúto aktivitu?
Pôvodne som hľadal nejaký sirotinec, kde by som mohol pomáhať a pracovať s deťmi. Zistil som však, že v Rwande prakticky sirotince neexistujú. Vláda ich v rámci rodinnej politiky začala nedávno zatvárať s odôvodnením, že o siroty sa majú postarať ich príbuzní. Tento môj plán teda úplne nevyšiel.
Pri potulkách po Kigali som však často videl na uliciach žobrákov, ktorí trpeli mentálnym alebo fyzickým postihnutím. A bolo ich naozaj veľa. Vtedy som si uvedomil, že práve táto skupina ľudí potrebuje našu pomoc a začal som sa s nimi rozprávať. Zaujímalo ma, čo sa im stalo a prečo sa dostali na ulicu. Zistil som, že si neveria, že majú veľmi nízke sebavedomie a cítia sa vo svojej situácii ponížení. Ostatní Rwanďania nimi totiž opovrhujú a často im na ulici nadávajú.
Chcel som týmto ľuďom teda ukázať, že život má aj svetlejšie stránky a že aj v nich môže driemať nejaký talent. Postupne sme sa začali spoznávať a ja som ich raz pozval do domu, ktorý som si prenajímal. Skúsili sme si spolu namaľovať prvé obrázky. To bol začiatok našej spoločnej cesty a ešte neoficiálneho vzniku našej neziskovej organizácie.
Koľkým ľuďom momentálne pomáhate?
Pomáhame prevažne ženám, ktoré sú fyzicky postihnuté, pretože ich nezaočkovali proti detskej obrne. A dvaja ďalší klienti majú postihnutie ešte z čias genocídy v roku 1994, keď im granáty odtrhli ruku a nohu. Celkovo sa naša nezisková organizácia stará o 30 žien a iba dvoch mužov. Pôvodne centrum navštevoval približne rovnaký počet mužov ako žien. Postupom času som zistil, že s tunajšími mužmi nie je ľahké nájsť spoločnú reč. Jednak mali problémy s alkoholom a jednak neverili, že im dokážeme nejako pomôcť.
Vaším cieľom je týchto ľudí na okraji spoločnosti opäť postaviť na nohy. Dokážu sa však časom uplatniť aj sami alebo si rozvinúť vlastné podnikanie?
V Rwande to pre týchto ľudí nie je jednoduché. Prenajať si predajné miesto na trhovisku nie je lacná záležitosť a predávať na ulici načierno úrady, samozrejme, zakazujú. Preto ich príjem pochádza najmä z predaja v rámci našej neziskovej organizácie. Ľudia sa postupne naučili vyrábať tradičné africké misky a košíky. Za každý vyrobený kus im zaplatíme v momente, keď ho dokončia. Vedia si zarobiť, pretože o ich výrobky je záujem a v súčasnosti sa veľmi dobre predávajú. Dokonca máme už aj objednávky na dekorovanie hotelov a ubytovacích zariadení.
Ako vyzerá vaša terapia?
Je to terapia umením. Jej cieľom je, aby títo postihnutí ľudia získali sebavedomie a dokázali sami sebe, že môžu byť aj napriek hendikepu prospešní pre komunitu. V centre sme začínali s maľovaním obrazov, no časom som zistil, že o ne na trhu nie je veľký záujem. Keďže sme chceli našim klientom pomôcť aj finančne, museli sme nájsť iný typ produktu. Najviac sa napokon ujali tradičné africké predmety, napríklad slamené misky, košíky či rôzne dekoratívne produkty. Najskôr sme angažovali učiteľku, ktorá klientov naučila, ako sa vyrábajú. Teraz sa už učia sami medzi sebou.
Z čoho sa tieto tradičné misky vyrábajú?
Zo sisalu, čo je textilné vlákno z rastliny agáva a z miestneho druhu trávy. Tráva tvorí výplň košíka a sisal jeho vonkajšiu vrstvu. Vyrobenie misky na ovocie trvá v priemere tri až sedem dní. Mesačne tak dokážeme spoločne vyrobiť aj 200 produktov.
Aký majú režim klienti neziskovej organizácie?
Sú rozdelení na tri skupiny. Prvé dve skupiny prichádzajú dvakrát do týždňa, majú hodinu angličtiny a potom pletú košíky. Tretiu skupinu tvoria ženy, ktoré žijú v dedinách v okolí Kigali a v domácom prostredí vyrábajú jednotlivé produkty. Máme ľudí vo veku od 20 do 60 rokov.
Prečo sa učia angličtinu?
V roku 2008 angličtina pribudla medzi úradné jazyky v Rwande. Keďže to bolo prakticky nedávno, len pred desiatimi rokmi, starší ľudia nemali šancu sa ju naučiť. V škole sa predtým tento jazyk nevyučoval. Taktiež klienti, ktorí si chodia kupovať naše produkty, hovoria väčšinou po anglicky. Chcem, aby sa s nimi naše ženy mohli porozprávať, vysvetliť im, aká je úloha centra a čo všetko robíme.
Hovorili ste, že o vaše výrobky záujem na trhu je. Aká je cieľová skupina vašich záujemcov?
Sú to najmä turisti a cudzinci žijúci a pracujúci v Rwande. Tí tvoria viac ako 90 percent našej klientely. No ozývajú sa nám už aj ľudia z Česka, že by mali záujem o dovoz týchto výrobkov.
A miestni ľudia nemajú záujem o ich tradičné výrobky?
Veľmi nie. Nemajú totiž cit pre výzdobu svojich domovov. Rwanďania si kupujú do svojich príbytkov veci, ktoré sú v prvom rade užitočné. A je to logické, lebo doma netrávia toľko času ako my v Európe. Miestnych tu vidíte často v uliciach stretávať sa s priateľmi, či debatovať so susedmi. Takto sa totiž dozvedajú aj všetky najnovšie informácie, ktoré potrebujú, a zisťujú rôzne klebety. Čítanie je pre nich, myslím, strata času, uprednostňujú rozhovor. Občas mám pocit, že všetci neustále telefonujú. Ich kultúra je teda v tomto úplne odlišná, a preto nevidia ani veľký zmysel v skrášľovaní svojich príbytkov. Keďže sú prevažne mimo nich, je to pre nich zbytočné.
Spomínali ste, že postihnutí ľudia sa v Rwande stretávajú s nie príliš priateľským prístupom ostatných. Akú majú teda budúcnosť?
Ja ju nevidím negatívne. Postoj spoločnosti sa postupne mení, keďže vidí, že aj postihnutí ľudia môžu byť pre ňu prínosom. Určite ale zmena myslenia bude trvať ešte niekoľko dlhých rokov.
Asi nebolo pre cudzinca jednoduché založiť neziskovú organizáciu v Rwande.
Máte pravdu. Bolo to úmorné a takmer som to vzdal. Trvalo rok a dva mesiace, kým som dostal certifikát, že sme miestna nezisková organizácia. Na „papierovačky“ sú v Rwande veľmi poctiví.
Je to viac o poctivosti úradníkov, alebo im jednoducho chýba proklientský prístup?
Tento prístup by som krajine nezazlieval. V Rwande sa totiž vyskytlo už mnoho prípadov, keď sa ľudia snažili zneužiť neziskovú organizáciu na osobné obohatenie. Aj mne trvalo veľmi dlho, kým som úrady o mojom dobrom úmysle presvedčil. Musel som rôznymi dokumentmi vysvetľovať, že centrum nezakladám preto, aby som zbohatol, ale pre prospech komunity. Štát to jednoducho chce mať pod kontrolou a to je podľa mňa v poriadku.
Rwandská vláda chce zo svojej krajiny vytvoriť vysokovzdelanú a inovatívnu ekonomiku. Vidno to aj v praktickom živote?
V Rwande vzniká veľa vysokých škôl, ktoré majú solídnu úroveň. Problémom však je, že ich absolventi sa nemajú kde uplatniť, keďže tunajšia ekonomika pre nich nevytvára dostatok pracovných miest. A chýba aj vyššia kvalita vzdelania. Priestor na rozvoj technológií však existuje a miestni sa im dokážu, paradoxne, často lepšie prispôsobiť ako my v Európe. Aj pre Rwandu napríklad platí, že má veľmi dobre rozvinuté telekomunikačné služby a prostredníctvom služby Mobile Money je možné aj v ošumelom malom obchode platiť mobilom.
Ako sa vám žije v Rwande?
Celkom dobre, hoci musím priznať, že často cítim aj istý vnútorný stres. Ten vyplýva najmä z toho, že som ako beloch, alebo po rwandsky umuzungu, neustále príliš viditeľný v dave, a teda vždy na očiach. Mám tak pocit, že tunajší ľudia ma každú minútu pozorujú. Rwanďania však dokážu dlho sledovať čokoľvek, čo je pre nich čo len trochu zaujímavé. Napríklad v Kigali funguje mnoho mototaxi služieb. Ak sa motorkárovi minie benzín a on musí svoj stroj na dvoch kolesách ťahať na pumpu, je to udalosť, ktorej dokážu miestni venovať aj hodinu.
Aké sú vaše ďalšie plány?
Mojím cieľom je premeniť neziskovú organizáciu na dostatočne sebestačnú a nezávislú od mojej pomoci. Je potrebné nájsť zamestnancov a finančnú pomoc, aby bol projekt naďalej úspešný, prosperujúci a dokázal pomáhať čo najviac ľuďom. Snažím sa momentálne dať dokopy ďalšie menšie neziskové organizácie a takto spojiť sily. Predpokladám preto, že ešte aspoň dva roky v Rwande ostanem. A potom by som sa rád šiel do Francúzska naozaj sa ten jazyk naučiť (smiech). Krajinu tisícich kopcov však plánujem navštevovať stále aspoň dvakrát do roka.
