SABRANG - Viac než šesť mesiacov od posledného exodu Rohingov ľudia stále utekajú z Mjanmarska do Bangladéša, pretože majú obavy o život a hľadajú bezpečný úkryt. Podľa UNHCR celkový počet nových prisťahovalcov v tomto roku dosiahol viac ako päťtisíc osôb, len vo februári to bolo viac než 3200. Od augusta do krajiny prišlo takmer 700-tisíc. Každý týždeň prekračujú hranice Bangladéša stovky rohingských utečencov z Mjanmarska. Ľudia sú zúfalí, nemajú čo jesť, utekajú bosí, ich blízki sú zabití alebo miznú na dennej báze.
Väčšinu nových prisťahovalcov úrady presmerujú na juh polostrova Cox's Bazar. Lekári bez hraníc (MSF) na vstupnom bode Sabrang každodenne prevádzkujú mobilnú kliniku, ktorá poskytuje zdravotné prehliadky, všeobecnú zdravotnú starostlivosť a nutričný skrínig pre všetkých nových prichádzajúcich. Služby zahŕňajú aj konzultácie pre dospelých a deti, psychologickú prvú pomoc či odporúčania.
Väčšina ľudí, ktorí do oblasti prídu sú bosí a majú mnohé poranenia najmä na nohách. Rohingskí utečenci sú vyčerpaní a traumatizovaní. Pred dvoma týždňami prišlo do Sabrangu celkovo 88 rodín v rôznych skupinách. Dokopy to bolo 332 ľudí.
Zdroje uviedli, že ďalších 600 až tisíc ľudí čakalo pri rieke Naf na loď, ktorá by ich previezla. Jednu skupinu napadli zlodeji a ukradli im všetok majetok. Toto sú príbehy niektorých z nich. Všetci dorazili do Sabrangu 7. marca 2018 z mesta Buthidaung. Museli ísť niekoľko dní pešo na breh rieky a tam čakať na loď.
Môj manžel zmizol
Alima dorazila na bangladéšsku stranu rieky Naf so svojou 70-ročnou matkou Subi Katum a dvoma malými deťmi (2,4), s ktorými utiekla z krajiny.
„Pred krízou som žila veľmi jednoduchý život. Žili sme z našej malej farmy a manželovho obchodu. Pred piatimi mesiacmi však môj manžel zmizol. Neviem, či nás opustil, či ho zatkli alebo jednoducho zabili. Každý sa snaží zachrániť si vlastný život a mnoho ľudí sa stratilo. Trvalo nám tri dni, kým sme došli pešo do Bangladéša. Keď sme sa dostali na breh rieky, museli sme niekoľko hodín čakať na loď, aby sme sa sem dostali.“
Nechali sme tam všetky naše veci
Noor Lamin, 25-ročný mladík, je brat Alimy. Na fotke je spolu s ich 70-ročnou matkou Subi Katum.
„Situácia je naozaj zložitá a pre nás začalo byť komplikované, aby sme sa presťahovali. Je ťažké pracovať, či dokonca ísť nakúpiť jedlo do obchodu. Môj brat je stále v Mjanmarsku. Nemal dosť peňazí na to, aby sa sem dostal. Stojí to 50-tisíc mjanmarských kyatov (okolo 30 eur). Žije tam s dvoma deťmi a manželkou. Cesta trvá asi tri dni. Keď sme opustili našu dedinu Hórmurá fara (Buthidaung), bola noc. Dorazili sme k rieke a museli čakať 12 hodín. Zostali sme na pláži Donkhai. Nechali sme tam všetky naše veci, zobrali sme si len pár kusov oblečenia, nič viac.“
Zabili mi manžela, nejedla som tri dni
Subi Katum, 70-ročná matka Alimy a Noora sa takisto podelila so svojimi zážitkami.
„Môjho manžela zabili a manžel mojej dcéry Alimy zmizol. Mnoho ľudí bolo zabitých alebo jednoducho zmizli. Dúfam, že toto všetko jedného dňa skončí, no neviem, čo má pre nás budúcnosť pripravené. Rovnako ako mnohí ďalší sme boli nútení opustiť naše mestá, domovy, zem, naše zvieratá. Ľudia sú naozaj zúfalí z toho, že musia opustiť svoje domovy, no nemajú na výber. Cítiť sa vyčerpane a takmer vôbec nemôžem chodiť. Nejedla som tri dni. Je to naozaj ťažké.“
Strieľali po nás
Jamintan Noor dorazila, 78-ročná žena, sa takisto rozhodla opustiť krajinu. „Posledné tri mesiace sa cítim veľmi choro,“ povedala Jamintan.
„Nevedela som sa dostať do nemocnice. Ak sa snažíte niekam cestovať, zatknú vás a zdržia na vstupnom bode. Nemohla som sa dostať k žiadnej lekárskej pomoci, liekom či akejkoľvek pomoci. Rozhodli sme sa, že je lepšie opustiť krajinu a hľadať pomoc v Bangladéši. Som stará a chorá,“ spovedá sa žena. „Potom, ako sme odišli, sme dorazili na pláž. Bolo tam niekoľko organizácií, ktoré ponúkali jedlo. Museli sme čakať tri dni, pretože žiadna loď nebola k dispozícii. Nakoniec sme odišli v lodi plnej ľudí, bolo nás tam 30 až 40. Cesta trvala sedem až osem hodín. Z pláže začali strieľať, takže sme sa museli v lodi skrývať. Keď sme sa dostali do Mjanmarska, museli sme na brehu opustiť loď a ľudí v nej. Dúfam, že sa v najbližších dňoch vrátia. Moji traja synovia sú tam, dúfam, že sa k nám pripoja.“
Každým dňom sa to zhoršuje
Mohammed Rafiq a jeho rodina sa na cestu vybrali 3. marca pešo smerom k rieke. Jednu noc ostali na ostrove Shah Porir Dwip a do Bagladéša sa dostali nasledujúci deň.
„Každým dňom sa veci zhoršovali. Nedokázali sme sa dostať do našej krajiny, a tak sme sa rozhodli odísť do Bangladéša. Nemáme tu žiadnych príbuzných.“
Nevieme, čo máme robiť
Majida pochádza z rovnakého mesta ako ostatní. Krajinu opustila so svojím manželom a troma malými deťmi, najmladšie z nich má dva mesiace.
„Dlho sme premýšľali o tom, či odísť z krajiny je tá najlepšia možnosť. Čakali sme mesiace, no nakoniec sme sa rozhodli. Všetci z našej dediny odišli. Môj manžel bol rybárom, no v posledných mesiacoch bolo nemožné pracovať. Bolo extrémne ťažké zohnať nejaké peniaze. Museli sme predať skoro všetko, čo sme mali. Neviem, či sa vrátime naspäť do krajiny. Pokiaľ si budeme istí, že sa situácia zlepší, tak sa vrátime.“
Chlapec stratil kontakt s rodinou
Aj skupinka 39-ich rohingských utečencov sa rozhodla spoločne opustiť krajinu. Po úteku ich istý čas zadržiavala v oblasti Magpara hraničná stráž Bangladéša (BGB). Medzi nimi bol aj Mohamad Salif so svojou štvorčlennou rodinou.
Okrem toho sa stará o šesťročného chlapca, ktorý stratil kontakt so svojou rodinou. V skupine je aj 24-ročná žena so svojím dvojmesačným dieťaťom. „Pred troma dňami sme opustili našu dedinu Ali Chaung, dlho sme čakali na loď, no nakoniec sme dorazili.“
Najmenšia utečenkyňa, má len mesiac
Noor Farema je najmladším utečencom, ktorý dorazil do Sabrangy. Na rukách ju drží jej matka Noor Ankis. Jej otec zmizol pred piatimi mesiacmi. Matka s dieťaťom opustili mesto a museli cestovať samé.
Mahammed (18) opustil svoje mesto spolu so svojou matkou.
Annuar a Nusima Atun boli takisto nútené opustiť mesto Buthidaung.
