Saša sa rád preháňa na tomto bicykli. Jeho závodnou dráhou sú nemocničné chodby. (Zdroj: Nový Čas)
PRAHA - Malý Saša (5) nevie, čo to znamená domov. Takmer celý svoj život je totiž v nemocnici. Okrem nezodpovedných rodičov, ktorým ho odobrali, mu osud „nadelil“ aj chorobu, pri ktorej nesmie jesť takmer nič. Dnes je jeho stav taký, že by mohol odísť domov. Nemá však kam...
V pražskej fakultnej nemocnici prijali Sašu v roku 2002 po niekoľkých hospitalizáciách . „Mal ťažkú hnačku a celkovú infekciu organizmu. Jeho stav bol zrejme výsledkom poruchy imunity, pri ktorej mu škodia takmer všetky potraviny,“ vysvetľuje zdravotná sestra Jana Pyskatá.
Nasledovali mesiace, počas ktorých sa lekári snažili zistiť, čo Sašovi spôsobuje problémy. „Skúšali sme rôzne sušené mlieka a potraviny pre alergické deti. Chvíľu to vydržalo, potom sa stav prudko zhoršil. Nakoniec bol Sašenka vyše dvoch rokov odkázaný na výživu do žily,“ pokračuje sestra. Hoci chlapec nemá vlastných rodičov a prvé slová sa naučil v nemocnici, dokáže veľa vecí. „Skladá puzzle, jazdí na bicykli, alebo robí koláče z piesku,“ hovorí Jana.
Obklopený je ľuďmi, ktorí ho majú radi. Hovorí im ujo alebo teta, chýbajú mu však tí najbližší. „Raz bol Saša na Vianoce u jedného z našich lekárov. Bol nadšený. Potreboval by však svoju rodinu. Už by si zaslúžil poznať, čo je to mama alebo tata a začať žiť normálne detstvo,“ hovorí Jana Pyskatá.
9.00 – 12.00: Raňajky. Nasledujú vizita, desiata, a ak je v nemocnici dobrovoľník, tak aj prechádzka.
12.00: Obed a odpočinok.
15.00: Olovrant a prechádzka. Keď nejde von, Saša sedí za počítačom v izbe sestričiek, hrá sa v izbe alebo na chodbe.
19.00: Odovzdávanie nočnej služby a večerná vizita. V izbe sestričiek Saša pozerá večerníček. Čaká na kúpanie a večeru.
20.00 - 21.00: Saša odchádza spať.
Nasledovali mesiace, počas ktorých sa lekári snažili zistiť, čo Sašovi spôsobuje problémy. „Skúšali sme rôzne sušené mlieka a potraviny pre alergické deti. Chvíľu to vydržalo, potom sa stav prudko zhoršil. Nakoniec bol Sašenka vyše dvoch rokov odkázaný na výživu do žily,“ pokračuje sestra. Hoci chlapec nemá vlastných rodičov a prvé slová sa naučil v nemocnici, dokáže veľa vecí. „Skladá puzzle, jazdí na bicykli, alebo robí koláče z piesku,“ hovorí Jana.
Obklopený je ľuďmi, ktorí ho majú radi. Hovorí im ujo alebo teta, chýbajú mu však tí najbližší. „Raz bol Saša na Vianoce u jedného z našich lekárov. Bol nadšený. Potreboval by však svoju rodinu. Už by si zaslúžil poznať, čo je to mama alebo tata a začať žiť normálne detstvo,“ hovorí Jana Pyskatá.
TAKTO VYZERAJÚ SAŠOVE DNI
8.00 – 9.00: Budíček.9.00 – 12.00: Raňajky. Nasledujú vizita, desiata, a ak je v nemocnici dobrovoľník, tak aj prechádzka.
12.00: Obed a odpočinok.
15.00: Olovrant a prechádzka. Keď nejde von, Saša sedí za počítačom v izbe sestričiek, hrá sa v izbe alebo na chodbe.
19.00: Odovzdávanie nočnej služby a večerná vizita. V izbe sestričiek Saša pozerá večerníček. Čaká na kúpanie a večeru.
20.00 - 21.00: Saša odchádza spať.
