WASHINGTON - Hillary Clintonová a Donald Trump sú najmenej obľúbenými kandidátmi na prezidenta v histórii prieskumov verejnej mienky v USA. Ako je teda možné, že do finále boja o kreslo hlavy krajiny sa dostali práve oni?
Stojí za tým zložitý volebný systém, ktorý bežnému voličovi nedáva až tak veľa na výber. Kým v ostatných prezidentských voľbách v roku 2014 mali Slováci na výber z 15 kandidátov, mnohonásobne väčší počet amerických voličov má tento rok na výber len spomedzi štyroch kandidátov. Dvaja z nich pritom ledva stoja za reč. Možnosti sú tak len dve.
VNÚTROSTRANÍCKY BOJ
Voľby trvajú približne deväť mesiacov. Najprv si nominanta vyberajú strany, potom hlasujú občania. Celé sa to začína vo februári posledného roka funkčného obdobia. Vtedy sa začínajú voľby v rámci každej strany – takzvané primárky. Kandidáti, členovia strany bojujú o priazeň - nomináciu svojich spolustraníkov.
Hlasovať môžu členovia strany s volebným právom pre toto hlasovanie – takzvaní delegáti. Proces tejto vnútrostraníckej voľby je komplikovaný a bol by článkom sám osebe. Podstatou však je, že kandidát musí získať podporu svojej strany, aby ho nominovala do boja o prezidentské kreslo.
Čas na to má do júla, prípadne začiatku augusta, keď strana oznámi svoje rozhodnutie. Deje sa tak počas niekoľkodňového straníckeho kongresu, ktorý je veľkou udalosťou vysielanou naživo televíziami. Tento rok sa napríklad termín kongresov prispôsoboval olympijským hrám, aby nemuseli bojovať o divákov.
Každá strana teda vysiela do boja o prezidentský úrad len jedného kandidáta. A práve toto hlasovanie vyhrali za Demokratickú stanu Hillary Clintonová a za Republikánsku stranu Donald Trump. V Spojených štátoch existuje ešte aj Strana zelených a Libertariánska strana, ale sú veľmi slabé.
BOJ O VOLIČA
Po kongrese už kandidáti bojujú o priazeň bežných voličov. Tí však napokon nebudú prezidenta voliť priamo. Aj finálna fáza voľby prezidenta je komplikovaná. Bežný volič nevolí priamo prezidenta. Hlas síce odovzdá niektorému z kandidátov, ale nebudú to hlasy voličov, ktoré sa budú nakoniec zrátavať. Hlasy voličov sa pretavia do hlasov takzvaných voliteľov. A toto sú tie hlasy, ktoré rozhodnú o prezidentovi.Každý štát má určitý počet voliteľov v závislosti od počtu obyvateľov. Volitelia sú vyberaní stranami a zaväzujú sa hlasovať za toho ktorého kandidáta.
VOLIČI KONTRA VOLITELIA
Občania teda hlasujú. Ten kandidát na prezidenta, ktorý získa v danom štáte väčšinu hlasov bežných voličov, automaticky získa hlasy všetkých voliteľov v danom štáte, aj tých ktorí hlasovali za ich súpera. Stačí mať o jeden hlas viac a celý štát je váš. Napríklad Kalifornia má 55 voliteľov. Keď tam väčšina bežných voličov zahlasuje za Hillary Clintonovú, tak všetkých 55 hlasov voliteľov pôjde jej. A týchto 55 hlasov sa potom zráta s hlasmi z ostatných štátov a rozhodne o prezidentovi. Toto pravidlo platí vo všetkých štátoch okrem dvoch – Nebrasky a Mainu. Celkovo je v krajine 538 voliteľov. Na Biely dom ich je treba získať 270.
Na základe tejto matematiky môže do Bieleho domu vstúpiť aj kandidát, ktorý nevyhral hlasovanie bežných voličov. To sa stalo v roku 2000 v boji medzi Goergeom Bushom a Al Gorom. Al Gore získal o 540.520 hlasov voličov viac. George Bush však mal viac hlasov voliteľov – 271, a stal sa prezidentom.
KOMPLIKOVANÝ VOLEBNÝ SYSTÉM
Toto je len zjednodušený popis amerického volebného systému. Ako tento komplikovaný systém vznikol? V jeho pozadí je najmä veľkosť krajiny a z toho vyplývajúce komplikácie. Tvorcovia ústavy z roku 1787 odmietli aj voľbu senátom aj voľbu voličmi. Argumentovali tým, že voliči by hlasovali za miestneho kandidáta a dominovali by tak veľké štáty.
Pridelenie určitého počtu voliteľov jednotlivým štátom sa nedeje na základe jednoduchého kľúča čím viac obyvateľov tým viac voliteľov. Naopak, zohľadňuje menšie štáty a dáva im väčšiu silu. To, že “väčšinový kandidát“ získa všetky hlasy voliteľov, je považované za najväčšiu nevýhodu tohto systému. Na druhej strane tento systém skoro vždy odrážal názor občanov. Od roku 1804 bol len v štyroch prípadoch výsledok hlasovania voliteľov iný než hlasovanie voličov.
KRAJINA DVOCH STRÁN
Získať väčšinu hlasov voličov v danom štáte je z matematického hľadiska jednoduché. Spojené štáty sú tradične krajinou len dvoch silných politických strán – Demokratickej a Republikánskej. Hlasy sa tak delia len medzi dvoch kandidátov.
Jedno z najjednoznačnejších víťazstiev sa odohralo v roku 1984. Ronald Reagan vtedy získal až 525 hlasov voliteľov. Jeho súper Walter Mondale len 13. Len raz v histórii boli okrem kandidátov týchto dvoch strán silní aj tretí a štvrtý kandidát.
Stranícka príslušnosť je medzi Američanmi veľmi silná a prezliekanie kabátov nie je bežné. Stranícka príslušnosť je charakteristická nielen pre občanov, ale aj pre jednotlivé štáty. Väčšina z nich je už dlhé roky buď baštou republikánov, alebo baštou demokratov. To prináša jednu nevýhodu. Výsledok je tam očakávaný, voliči majú pocit, že ani nemusia ísť hlasovať a kandidáti týmto štátom venujú menej pozornosti. Zameriavajú sa na tie štáty, ktoré od volieb k voľbám menia svoje politické názory.
Voľby sa uskutočnia 8. novembra, inaugurácia nového prezidenta 2. januára budúceho roka. Prezidentské voľby sa v Spojených štátoch konajú každé štyri roky. Jedna osoba môže byť prezidentom len dve po sebe nasledujúce funkčné obdobia. Za prezidenta môže kandidovať osoba narodená v Spojených štátoch, ktorá má najmenej 35 rokov a posledných 14 rokov bývala v Spojených štátoch.
