PARÍŽ - Jedna skúsila všetko možné, len aby udržala svojho syna vo Francúzsku. Druhá zase spomína na "dobrého" chlapca. A napriek tomu ich synovia, Adel Kermiche a Abdel Malik Petitjean, zabili minulý utorok v mene organizácie Islamský štát (Daeš) kňaza. Ako žiť, keď je dieťa radikalizované alebo sa z neho stal džihádista?
Mrazivé slová útočníka, ktorý podrezal vo Francúzsku kňaza: To vy, kresťania, nás zabíjate!
Rodina Kermichovcov, ktorú znepokojovali chúťky mladého Adela na cestu do Sýrie, sa rýchlo obrátila na úrady, keď zistila, že zmizol. Bolo to v marci 2015, počas jeho prvého pokusu. Po jeho druhom pokuse v máji 2015 jeho matka poskytla rozhovor švajčiarskemu denníku Tribune de Geneve. Hovorila v ňom o "veselom chlapcovi", ktorý bol "zmanipulovaný, ako v nejakej sekte". Rodina ho skúšala všetkými možnými prostriedkami usmerniť - márne.
Viac než rok potom Adel Kermiche a Abdel Malik Petitjean, obaja devätnásťroční, prisahali vernosť Daeš. Vnikli do kostola v Saint-Étienne-du-Rouvray pri Rouene na severozápade krajiny a podrezali krk 86-ročnému kňazovi Jacquesovi Hamelovi.
Adelova matka viac ako rok pred týmto útokom priznala, že už nevie, kadiaľ kam. "Nevieme ale, na koho sa obrátiť," citovala ju agentúra AFP.
Rodiny, ktoré majú obavy kvôli radikalizácii príbuzného, sa stále častejšie obracajú so žiadosťou o pomoc na rôzne združenia. A počet rodín, ktoré sa stretávajú s radikalizáciou a náhlymi odchodmi, rastie. Podľa posledných údajov zamierilo do Sýrie alebo Iraku 680 francúzskych štátnych príslušníkov.
Tieto rodiny sú úplne bezbranné, veľmi trpia a majú pocit viny, povedala Amélia Boukhobzaová, klinická psychologička a spolupracovníčka organizácie Entr'Autres, ktorá má pobočky po celom Francúzsku. Cieľom týchto združení nie je podľa nej ani tak pomoc radikalizovaným deťom, "ktoré o ňu koniec koncov ani nežiadali", ako pomoc rodičom, ktorí "nemôžu držať smútok za svoje dieťa". "Nie je síce možné odpustiť, ale rodičovská láska je tu stále," dodala Boukhobzaová.
"Mám ťa rada, hrozne mi chýbaš," nahovorila v stredu na záznamník mobilného telefónu svojho syna matka Abdela Malika Petitjeana, druhého útočníka zo Saint-Étienne-du-Rouvray. Nemohla uveriť, že by sa jej dieťa na hroznom čine podieľalo, a to ani vo chvíli, keď to začalo vychádzať najavo.
Aj keď deti odídu, rodiny sa s nimi snažia udržať kontakt, niektoré sú s nimi v pravidelnom, ba dokonca dennom styku. Posielajú si fotografie, videá, rozprávajú si, čo robili, občas zaznejú výčitky. Deti nazývajú svojich rodičov "neveriacimi", ale tí chcú zostať žiť na Západe, vysvetlila Boukhobzaová.
"Pred piatimi mesiacmi som spálil všetky mosty," povedal Ivan Sovieri, ktorého dvadsaťdeväťročná dcéra odišla do Sýrie s manželom aj deťmi. "Keď sme spolu boli v kontakte, skôr som trpel, už som o nej nechcel nič vedieť." V napätých konverzáciách sa svojmu otcovi dokonca vyhrážala. "Pre moju dcéru existuje len Alah a nič viac," hovorí Sovieri. Myslí si tiež, že ju už nikdy neuvidí.
Psychoanalytik a jeden z vedúcich pracovníkov organizácie Entr'Autres Patrick Amoyel povedal, že "takéto odchody detí znamenajú to isté, čo smrť". "Na 99 percent už sa (s rodičmi) nestretnú," dodáva.
K tomu sa podľa Boukhobzaovej pridávajú všadeprítomné obavy rodičov, že ich potomok spácha atentát. Vždy, keď sa vo Francúzsku stane nejaký útok, sa títo rodičia strachujú, či sa ich dieťa nevrátilo, nevmiesilo sa do davu a nespáchalo tento čin. "Nemôžete robiť vôbec nič," priznáva Ivan. "Len si želať, aby sa im nič nestalo."
