PRAHA - Dychvyrážajúci osud malého dievčatka opísala na blogu 24-ročná Katka. Slzy sa tlačia do očí pri čítaní o sexuálnom zneužívaní dieťaťa otčimom. Katku poznačil jej desivý príbeh, ani v dospelosti sa s otrasnými zážitkami nedokázala vyrovnať. V stredu skoro ráno ukončila svoj život skokom pod metro na pražskej stanici na zastávke s názvom Anjel.
Svoj smutný osud a nešťastné detstvo opísala Katka vo svojej výpovedi, ktorú zverejnila tesne pred smrťou na internete. Rozlúčila sa na facebooku, vo svojom blogu a rozhodla sa pre najhoršie možné riešenie. So svojím krutým osudom a spomienkami sa nedokázala vyrovnať. V srdcervúcom príbehu plnom sexuálneho násilia opisuje desivé zážitky, ktoré ju poznačili a dohnali k samovražde.
Kroky osudu
Vo svojom blogu s názvom Kroky osudu vysvetlila, prečo už nemôže ďalej bojovať a životom ďalej kráčať. Opísala, ako ju otčim začal sexuálne zneužívať, keď bola ešte veľmi malá, nechodila ani do školy, na presný začiatok si ale nepamätá. "Netuším, koľko rokov som presne mala, keď sa ma jeho ruky prvýkrát dotkli spôsobom, ktorý nie je pre oteckov bežný. Nemohla som byť ešte ani na základnej škole," opísala Katka a v hrozivých výjavoch pokračovala: "Jasne si vybavujem napríklad odraz. Ten nejasný odraz seba samej. Ležím na rohu manželskej postele, ktorú zdieľal s mojou matkou. Ležím tu len v tričku. Spodnú časť oblečenia zo mňa už dávno zložil. Priamo nado mnou visí veľký luster. V skle, ktoré zakrýva žiarovky, vidím stále seba, ako malé dievčatko. Nehýbem sa. Ani trochu. Jediný pohyb, ktorý v tom odraze vidím, je pohyb kučeravej hlavy v miestach, kde sa nachádza môj rozkrok. Kľačal na zemi pri posteli a zmocňoval sa môjho tela. Práve tu sa to stávalo najčastejšie."
Už ako dospelá si nedokázala vybaviť pocity, ktoré počas hrozných zážitkov prežívala: "Pocity, ktoré mnou preplávali, sú mojej pamäti rovnako skryté, ako väčšina môjho detstva. Neviem, čo sa mi preháňalo hlavou. Občas sa snažím predstaviť si, čo si pravdepodobne dieťa môže pri niečom takomto myslieť... Nedokážem si ale vybaviť nič."
Pochopila, že niečo nie je v poriadku
Ako Katka opísala, sprvu nevedela, že zvrhlé správanie otčima nie je normálne. V puberte pochopila, že to nie je v poriadku a vzťahy v rodine sa zhoršili. Stále sa pýtala, či mohla o tom vedieť jej matka. Odpovedi sa nedočkala, matka sa podľa jej slov bála, že od nej odíde aj druhý muž, preto situáciu prehliadala. Od svojho manžela bola ekonomicky závislá. Jediná, ktorá stála na Katkinej strane a videla, že sa otec nespáva tak, ako by mal, bola babička. Hádky tak boli v rodine na dennom poriadku, no matka otcove chyby prehliada a stála na jeho strane. "Toto je tiež jediný fakt, ktorý ma v dospelosti prinútil veriť tomu, že matka o jeho správaní vedela. Nie priamo, nikdy toho pravdepodobne nebola svedkom, ale minimálne na rovine podvedomia určite. Myslím, že si len skutočnosť nechcela priznať. Nechcela ju vidieť. Vždy bola voči jeho chybám úplne ľahostajná. Akoby neboli. Zrejme sa tak veľmi bála, že príde o partnera - aj keď nie ideálneho - že ho radšej nechala páchať všetko zlo a tvárila sa, že neexistuje."
Odchod z domu hrôzy, spomienky ostali
Babička zomrela a Katka, keď dospela, z domu hrôzy odišla. Spomienky ale ostali, aj keď otčim postupne prestal s desivými praktikami. "Kedykoľvek som bola nútená okolo neho prejsť, neodpustil si nenápadný dotyk na veľmi nepatričných miestach. Keď sme sa nachádzali v miestnosti spoločne s ostatnými členmi rodiny, často využil moment ich nepozornosti, pozrel sa na mňa a s nechutným oplzlým úsmevom si začal olizovať pery. Prepukol vo mne odpor k vlastným narodeninám, pretože vždy, keď mi išiel popriať a chcel mi dať pusu, pokúsil sa mi strkať jazyk do úst. Rýchlo som sa odtiahla a nikto si nič nikdy nevšimol. A potom tu bol samozrejme aj ten jeho neustály zvyk navštevovať ma v kúpeľni..."
Posledná rozlúčka
Mladú ženu neprestali trápiť zážitky z minulosti, depresie a posttraumatický syndróm. "Myslím, že jediný spôsob, ako z tohto rozbehnutého vlaku vystúpiť, je skrátka skočiť po hlave von do života po živote... Blíži sa pravé poludnie a ja spisujem rozlúčku, ktorú práve čítate. Je pre mňa jedinou možnosťou, ako sa s ľuďmi podeliť o svoje city. Až bude kompletná, uložím ju do rozpísaných a tesne predtým, než odídem vykonať to, čo je mi súdené, ju zverejním."
Hodiny pred samovraždou
"Ešte mám niekoľko hodín na to, rozhodnúť sa, na ktoré miesto posledné kroky, ktoré v živote urobím, povedú, ale to už je len drobný detail. Vo výsledku rovnako pôjde o kroky sebeckosti a zbabelosti. V tomto smere som úplne vinná. Myslela som na ostatných vždy, v podstate celý svoj život. Ale teraz je čas urobiť to, čo je najlepšie pre mňa. Je mi ľúto, že som zbabelá, ale na svoju smrť sa teším. Je mi tak zle, ako mi už dlho nebolo," opísala Kataka v poslednej rozlúčke si spomenula opäť matku: "V okamihu, keď sa moja biologická matka dozvedela o mojej existencii, som sa pre ňu stala zlou správou, ktorú nechcela počuť. A v novej rodine som bola obyčajným parazitom, ktorý svojou prítomnosťou narušoval klímu a ktorý si zaslúžil byť zneužívaný, obviňovania, trestaný a psychicky týraný. Presne toto som. Zlá správa. Parazit. Nepodarok. Myšlienky na vytúžený koniec mi robia spoločnosť už veľmi dlho. V podstate sprevádzali celý môj život. Smrť pre mňa bude úľavou."
Zbohom, priatelia
"Chcem, aby ste všetci vedeli, že vás mám veľmi rada a vždy som mala. Vďačím osudu za veľa vecí. Za to, že mi priviedol do života vás všetkých. Všetci ste svojím spôsobom moji hrdinovia a ja som váš najväčší fanúšik. Dúfam, že sa vám bude vždy len dariť. Choďte si za svojimi snami, plňte si ich. Ja vo vás verím. A ak si na mňa ešte niekedy spomeniete, snáď to bude len v dobrom," napísala medzi poslednými vetami Katka.
Svoj blog zverejnila v stredu o piatej ráno. O hodinu už bola v nebi."Môžeme potvrdiť, že v stredu v ranných hodinách ukončilo svoj život skokom pod metro dievča, ročník 1991. Kamerový záznam potvrdil, že sa predtým pozerala do tunela, aby sa uistila, že ide vlak," povedala pre televíziu Nova hovorkyňa pražskej polície Iveta Martínková.
