PRAHA– Ako vedúca osobnosť politických zmien v novembri 1989 bol český spisovateľ a dramatik Václav Havel zvolený 29. decembra 1989 za prezidenta Československej socialistickej republiky (ČSSR). Pri príležitosti 25. výročia Nežnej revolúcie prinášame jeho profil.
Václav Havel sa narodil 5. októbra 1936 v Prahe do známej podnikateľsko-intelektuálnej rodiny, ktorá mala veľký vplyv na české kultúrne i politické dianie v prvej polovici 20. storočia. Pre svoj pôvod nemohol študovať na gymnáziu a tak v roku 1951 začal študovať na učňovskej škole odbor chemického laboranta. Popri zamestnaní vyštudoval gymnázium, maturoval v roku 1954. Po odmietnutí jeho prihlášok na vysoké školy humanitného charakteru začal navštevovať Ekonomickú fakultu Českého vysokého učení technického, ktorú po dvoch rokoch opustil.
Po absolvovaní základnej vojenskej služby začal Václav Havel pracovať ako javiskový technik, najprv v pražskom Divadle ABC, neskôr po roku 1960 v Divadle Na zábradlí v Prahe. Popri zamestnaní vyštudoval dramaturgiu na Divadelnej fakulte Akadémie múzických umení (DAMU) v Prahe a v divadle sa presadzoval aj ako asistent réžie a dramaturg. V Divadle Na zábradlí mali premiéru prvé dramatické texty Václava Havla, z ktorých je najoceňovanejšia hra Zahradní slavnost (1963). Na premenu pomerov v spoločnosti reagoval dramatik svojou hrou Vyrozumění (1965) a počas zmien rezonovala na javiskách divadiel aj Ztížená možnost soustředění (1968). Havel sa stal v roku 1968 predsedom Klubu nezávislých spisovateľov a členom KAN - Klubu angažovaných nestraníkov. Spolupracoval tiež s nemarxistickým mesačníkom Tvář. V roku 1964 sa oženil s Olgou Šplíchalovou, ktorá zomrela v januári 1996. Rok nato uzavrel manželstvo s herečkou Dagmar Veškrnovou.
Počas normalizačného obdobia mal Václav Havel zákaz akejkoľvek verejnej umeleckej činnosti, sústredil sa na tvorbu a tak postupne vznikali jeho divadelné hry Žobrácka opera (1972), Audiencia (1975), Vernisáž (1975), Protest (1978), Largo desolato (1984), Pokušenie (1985), Asanácia (1987). Po potlačení Pražskej jari vystupoval Havel proti politickej represii. V roku 1975 napísal otvorený list vtedajšiemu československému prezidentovi Gustávovi Husákovi, v ktorom ho upozorňoval na prehlbujúci sa deficit demokracie v živote spoločnosti. Vyvrcholením jeho činnosti bolo publikovanie Charty 77 v januári 1977. Václav Havel bol jedným zo zakladateľov tejto iniciatívy a jedným z jej prvých troch hovorcov. V apríli 1979 sa stal spoluzakladateľom Výboru na obranu nespravodlivo stíhaných (VONS) a neskôr, v roku 1989, bol tiež spoluautorom petície Několik vět. Za svoje občianske postoje ho trikrát uväznili a vo väzení strávil takmer päť rokov.
Počas prevratných udalostí novembra 1989 vystupoval Václav Havel ako líder Občianskeho fóra (OF). Ako predstaviteľ zoskupenia ľudí usilujúcich sa o zásadné celospoločenské zmeny bol rekonštruovaným Federálnym zhromaždením Československej socialistickej republiky (FZ ČSSR) zvolený 29. decembra 1989 za prezidenta republiky. Vo svojom inauguračnom prejave sľúbil priviesť krajinu k slobodným voľbám, čo na jar 1990 aj splnil. Druhý raz zvolilo Federálne zhromaždenie Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (FZ ČSFR) Havla do funkcie hlavy štátu 5. júla 1990. Po nasledujúcich parlamentných voľbách v roku 1992 ako zástanca spoločného štátu nezískal medzi poslancami federálneho parlamentu dostatočnú dôveru a tretíkrát ho do funkcie nezvolili. Z funkcie prezidenta ČSFR odstúpil 20. júla 1992 s odôvodnením, že nemôže naďalej plniť záväzky vyplývajúce zo sľubu vernosti federatívnej republike spôsobom, ktorý by bol v súlade s jeho založením, presvedčením a svedomím. Po opustení úradu ustúpil Havel na niekoľko mesiacov z verejného života.
ČSFR sa 1. januára 1993 rozdelila na dva samostatné štáty Českú republiku (ČR) a Slovenskú republiku (SR). V polovici novembra 1992, v čase politického smerovania k samostatnému českému štátu, Havel potvrdil, že sa chce uchádzať o funkciu prezidenta ČR. Oficiálny návrh jeho kandidatúry podali 18. januára 1993 štyri poslanecké kluby vládnej koalície. Dňa 26. januára 1993 zvolila Poslanecká snemovňa ČR Václava Havla za prvého prezidenta samostatnej Českej republiky. Do funkcie hlavy štátu Václava Havla znova zvolili obidve komory českého parlamentu 20. januára 1998. Prezidentský mandát mu vypršal 2. februára 2003.
Václav Havel trpel chronickými dýchacími ťažkosťami, ku ktorým prispeli za minulého režimu opakované neliečené zápaly pľúc počas pobytov vo väzení a desiatky rokov fajčenia. Od roku 1996, keď mu pre začínajúci nádor odobrali časť pľúcneho laloka, Havel nefajčil, ale zdravotné ťažkosti a časté pobyty v nemocnici sa mu nevyhýbali.
V novembri 2009 udelili Václavovi Havlovi čestné občianstvo hlavného mesta SR Bratislavy.
Napriek zdravotným ťažkostiam neváhal podporiť boj za ľudské a občianske práva. Stalo sa to napríklad v januári 2010, keď sa v sprievode herca Pavla Landovského a biskupa Václava Malého pokúsil odovzdať čínskej veľvyslankyni Chuo Jü-čen v Prahe petíciu proti uväzneniu čínskeho disidenta Liou Siao-poa. V novembri 2010 podporil svojou prítomnosťou demonštrantov, ktorí v Prahe protestovali proti mestským poslancom koalície ODS a ČSSD, zvoleným v komunálnych voľbách.
Za literárne a dramatické dielo, za zmýšľanie a celoživotné úsilie o dodržiavanie ľudských práv udelili Václavovi Havlovi mnohé medzinárodné ceny, vyznamenania, ocenenia a čestné doktoráty na viacerých univerzitách vo svete. Spojené štáty americké mu vzdali poctu, keď 23. júla 2003 ako prvý Čech a jeden z mála cudzincov dostal najvyššie americké vyznamenanie - Prezidentskú medailu slobody. Koncom roka 2003 sa India rozhodla oceniť príspevok Václava Havla k svetovému mieru a presadzovaniu ľudských práv mierovou cenou Mahátmá Gándhího.
Václav Havel zomrel 18. decembra 2011 v českom Hrádečku vo veku 75 rokov. V roku 2012 v deň nedožitých 76. narodenín exprezidenta ČR Václava Havla premenovali pražské ruzynské letisko na Letisko Václava Havla.
Kňažko: Mentálny prerod Slováka bude trvať 60 rokov!
Občania Slovenska podľa lídra nežnej revolúcie Milana Kňažka stále nepoznajú svoje práva. Kňažko to povedal v exkluzívnom . Mentálny prerod a dozrievanie slovenského občana bude podľa neho trvať aj 60 rokov. "Všetci sme postihnutí, aj mladí kvôli ich rodičom a starým rodičom. Chce to chvíľu času. To pritom nezávisí na tom, či to boli aktívni komunisti alebo nie, to kdesi v tom podvedomí zostane," tvrdí jedna z najvýraznejších postáv novembra 1989 a bývalý slovenský šéf diplomacie a minister kultúry 21 rokov po vzniku samostatnej republiky.
Ľudia na Slovensku podľa Kňažka nevedia, čo majú a že to treba chrániť, pretože o to môžu prísť. Aby sa to zmenilo, je potrebné začať už v školách. Žiaci vôbec netušia, čo je to byť občanom. Keď majú 15 rokov, mali by ich učiť, ako sa tvorí nejaký produkt, čo je to politická strana, čo to je demokracia, sloboda a pravda. "Lebo ich učia tí, ktorí sú sami postihnutí. Preto hovorím, že ten prerod trvá 60 rokov, preto si ešte aspoň 35 rokov počkajme, kým sa to dostane niekde inde," hodnotí líder nežnej revolúcie 21 rokov slovenskej samostatnosti.
Vznik samostatného Slovenska v roku 1993 vníma Kňažko pozitívne. "Máme štát, malo to zmysel. Aký je a bude, záleží len od nás." Oceňuje, že Slováci a Česi sa rozdelili kultivovane hádam ako jediná postkomunistická republika. "Naše rozdelenie bolo obrovskou devízou vo vzťahu k zahraničiu. Bol som vtedy minister zahraničných vecí, v jeden deň nás prijala drvivá väčšina všetkých krajín. A čo je podstatné, vďaka rozdeleniu máme také vzťahy s Čechmi, aké máme," dodáva.
S tým, čo Slovensko dosiahlo za 21 rokov, je Kňažko spokojný len čiastočne. Čiastočne je veľmi nespokojný a aj preto sa neustále verejne angažuje. Ťahá sa to s ním už 25 rokov. V tom čase do politiky ísť nechcel, ale po voľbách v roku 1990 videl približne 250 tisíc krúžkov pri svojom mene. Pociťoval to ako záväzok a preto prijal funkciu, v ktorej mohol aspoň časť sľubov ľuďom splniť. V politike chcel skončiť v roku 2002.
"Povedal som si, že veľké veci sú za nami. Do politických strán už nevstupovali oduševnení ľudia, ale len ľudia, ktorí z toho chceli mať prospech alebo ľudia tretej kategórie, ktorí mentálne mali na omnoho menej ako na nejakú politickú činnosť," povedal v rozhovore. Blízki priatelia ho však prehovorili, aby na základe svojho životného príbehu na jar tohto roku kandidoval za prezidenta. Skončil štvrtý, výrazne uspel v Bratislave. Vo víkendových komunálnych voľbách kandidoval za bratislavského primátora, skončil tretí.
Milan Kňažko bol v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch minulého storočia populárnym slovenským hercom. V roku 1989 podpísal Několik vět, dokument vypracovaný hnutím Charta 77, v ktorom jeho autori vyzývali režim, aby prepustil politických väzňov a prestal s porušovaním osobných a náboženských slobôd. Kňažko podpísal aj petíciu za oslobodenie tzv. Bratislavskej päťky, ktorú tvorili Ján Čarnogurský, Miroslav Kusý, Hana Ponická, Anton Selecký a Vladimír Maňák. Ako sám hovorí, definitívne sa stal disidentom po tom, ako ho nepustili na festival československých filmov v Madride a Barcelone a on vrátil udelený titul zaslúžilého umelca. "Už som prestal skrývať, čo si myslím o tomto režime," ukončil.
