PCHJONGJANG/SOUL - Medzikórejská hranica nikdy nebola pohostinným miestom. Sú tu míny, strážne veže a zbrane - všadeprítomný symbol nepriateľstva medzi Severnou a Južnou Kóreou. Ale len desať kilometrov za hranicou leží rozsiahly komplex tovární, kde sa v týchto dňoch odohráva iný boj medzi oboma Kóreami. Je to boj o obľúbené sušienky Choco Pie.
Za normálnych okolností sú juhokórejské sušienky Choco Pie v Severnej Kórei viacmenej bežne dostupné vďaka priemyselnému komplexu Kesong, kde juhokórejské podniky zamestnávajú tisíce lacných severokórejských pracovných síl.
Čierny trh so sušienkami a lahodný kapitalizmus
Ako informuje washingtonpost.com, od otvorenia Kesong v roku 2004 rozdali juhokórejskí podnikatelia tisíce sušienok Choco Pie ako bonus svojim severokórejským zamestnancom. A tí s nimi rozbehli kvitnúci čierny trh.
Analytici uvádzajú, že nemožno podceňovať kultúrny vplyv Choco Pie na Severnú Kóreu. To nie sú len dve čokoládové sušienky spojené zmesou podobnou cukríkom marshmallow. Toto je kapitalizmus - lahodný kapitalizmus.
Zákaz sušienok
Podľa niektorých odhadov sa v Severnej Kórei mesačne predalo dva a pol milióna sušienok Choco Pie, aj keď nie je jasné, kto by tak oddane sledoval práve tento aspekt trhu. Bez ohľadu na to, koľko ich bolo, sa ale teraz počet sušienok v obehu nepochybne zníži.
Podľa správ juhokórejskej tlače severokórejské úrady zakázali rozdávanie sušienok Choco Pie v Kesong. Zákaz nasledoval po niekoľkých záťahoch na priekupníkov s kapitalistickou maškrtou, kvôli ktorým ich v Pchjongjangu začal byť nedostatok.
Predtým mohli severokórejskí zamestnanci dostať až 20 sušienok za každú noc práce ako príplatok. Juhokórejskí zamestnávatelia uvádzajú, že teraz namiesto toho dostávajú klobásy, instantné rezance, kávu alebo čokoládové tyčinky.
Treba podotknúť, že podobné správy je ťažké overovať a juhokórejská tlač pri informovaní o KĽDR nie je najobjektívnejšia. Ale prípad Choco Pie sa zdá byť dobre zdokumentovaný, a teda vierohodný.
Sušienky ako ideologická hrozba
Severokórejský režim dlhodobo vnímal Choco Pie ako ideologickú hrozbu, uvádzajú niektorí odborníci. "Severokórejčania milujú Choco Pie," povedal v roku 2009 riaditeľ rozhlasovej stanice NK Open Radio Ha Tche-kung. "Je to invázia na ich žalúdky."
Koho by pri otvorení Kesong napadlo, že sušienky budú taký hit? Podľa odborníkov to vlastne ani toľko neprekvapí. Príbeh juhokórejských sušienok je o tom, čo majú všetci spoločné, bez ohľadu na to, či žijú v najizolovanejšej krajine sveta - lásku k sladkým maškrtám zabaleným v plastikovom vrecúšku.
Skutočnosť, že sa v odpadkových košoch v Kesong len zriedka nájde obal od Choco Pie, by mohol svedčiť o tom, že Severokórejcom nechutí. Ale opak je pravdou. Miestni zamestnanci, väčšinou ženy, si rýchlo uvedomili, že Choco Pie sú príliš lahodné a cenné, než aby ich zjedli. Keď ich predajú, môžu tým značne zvýšiť svoje skromné príjmy. A tak si sušienky našli cestu na čierny trh v Pchjongjangu. Mohlo ich byť až 150-tisíc denne. Severokórejské úrady sa tomu snažili čeliť protisušienkovou propagandou.
"Juhokórejské úrady do Choco Pie pridali podivné látky," napísal napríklad jeden severokórejský list a druhý dodal: "Choco Pie nastražila Južná Kórea, aby otriasla našou národnou obranou. Špehuje nás a hodnotí. Ak si ich produkty obľúbime, potom môže kedykoľvek poľaviť aj ideológia ľudu."
