ALEPPO/BRATISLAVA – Mesto Aleppo je synonymom utrpenia konfliktu, ktorý v Sýrii zúri od marca 2011. Organizácia Spojených národov v marci tohto roka uviedla, že vojna si vyžiadala už najmenej 146.000 obetí na životoch a vyhnala z domovov až 40 percent obyvateľstva. Život v obliehanom Aleppe priblížila Slovenka vydatá za Sýrčana, ktorá v najväčšom sýrskom meste žije so svojou rodinou 19 rokov.
"Keď manžel skončil štúdium na vysokej škole na Slovensku, odsťahovali sme sa do Sýrie, do Aleppa. Je to manželovo rodné mesto. Začiatky boli ťažké, ale keď pochopíte a otvoríte srdce aj pre iné kultúry, zvyknete si. Všade na svete sa dá zvyknúť, len sa človek musí prispôsobiť. Ak to, pravda, ten človek chce. Ja sa nemôžem sťažovať. Začiatky síce neboli jednoduché: museli sme si budovať nový domov, v ktorom sme chceli žiť. Bola som však spokojná a nikto mi neukrivdil, mala som vlastné názory a voľnosť," uviedla.
Ako podotkla, pred prevratom žili spolu s rodinou celkom obyčajný život plný optimizmu, netušiac, čo zažijú. Život v Sýrii bol pred vojnou podľa nej dosť pokojný. Mesto Aleppo žilo cez deň aj v noci - a bez strachu.
Ako podotkla, začiatky nepokojov, ku ktorým došlo v marci 2011, s rodinou príliš necítili. Aleppo totiž podľa nej do demonštrácií vstúpilo ako posledné, a v súčasnosti je vojnou postihnuté najviac.
"Keď sa mi pod oknami začalo strieľať a bojovať zbraňami, o ktorých som nikdy predtým nepočula, rozhodli sme sa odísť. A bolo to správne, lebo po určitej dobe by sme na to doplatili životmi. Z môjho bytu som odišla pred necelými dvoma rokmi a pomocnú ruku v tejto zložitej situácií mi poskytla priateľka z Martina, ktorá taktiež žila v Sýrii dlhé roky. A za to som jej veľmi vďačná, lebo mi poskytla vlastný byt. Doteraz neviem, čo je s mojím bytom, či ešte stojí, ale určite viem, že je vykradnutý," opísala Slovenka.
Ako dodala, pred mesiacom musela odísť aj z bytu priateľky – aj v tej časti mesta sa totiž začali boje, streľba, výbuchy bômb.
"Znova som sa stala utečencom. Predstavte si, že vždy, keď utekáte, zoberiete si pár vecí a všetko necháte doma. A čo potom? Nie je to otázka dvoch týždňov, ako som si myslela, ale už sú to dva roky. Ďalší útok a znova utekaj," uviedla.
"Dennodenné bombardovanie musíme prežívať nielen my, ale aj naše deti. Nastala veľká chudoba a človek naozaj žije, len aby jedol a pil. Pil? Veď keď sme nemali desať dní vodu, hľadali sme čistú vodu na pitie. Sú dni, ktoré sme prežili tak, že si to naozaj človek v Európe nevie ani predstaviť a ani na to nemyslí, lebo žije kráľovským životom. Voda nad zlato, tak by sa mala volať rozprávka dneška. Ale zatiaľ sa to vyriešilo a voda nám príde zhruba každé tri dni. Vtedy naplníme všetko, čo máme," opisuje podmienky súčasného života v Aleppe.
"Každý civilista, ktorý tu žije, sa musí zmieriť s tým, že môže v ktorúkoľvek minútu zomrieť. Alebo streľba, alebo rakety, alebo nečakané výbuchy môžu postihnúť aj nás. Čo na tom najviac bolí? Naše deti. Myšlienka, že by sa to mohlo stať mojim deťom, ma vždy privedie k plaču. Nemyslím na seba, myslím na všetkých. Na obyvateľstvo, ktoré potrebuje ukončenie tohto pekla, čo prežíva. Ja si konkrétne myslím, že stačí tej demokracie, čo nám tu druhé štáty chceli priniesť, toto nie je žiadna sloboda. Každý štát má svoje zákony a podľa tých sa obyvateľstvo riadi," uviedla.
Ako ďalej dodáva, rozmýšľala aj o návrate na Slovensko, ani ten však podľa jej slov nie je jednoduchý. "Možno aj ten návrat bolí. Kde? Rodičia mi nežijú už desať rokov a mám len jednu sestru, ktorá má vlastné problémy s rozrastajúcou sa rodinou. Byt, ktorý mám tu a neviem, či vôbec stojí, sa nedá predať. S akými finančnými prostriedkami sa mám vrátiť, keď mi vojna všetko zobrala? Čo školy? Ako to zvládnu moje deti? Po slovensky vedia málo, žili celý život tu. Na Slovensko by som sa vrátila len v prípade výpomoci, ak by som mala kde bývať. Veď len keď prídem, potrebujem sa ubytovať, platiť si ubytovanie, vodu, elektrinu... Znova začať od nuly. A čo práca? Je veľká zamestnanosť u nás? Otázky na ktoré neviem sama odpovedať, len o nich rozmýšľať," podotkla Slovenka z Aleppa.
Budúcnosť Sýrie si podľa nej netrúfa odhadnúť nikto. "Nikto nevie, čo bude zajtra, lebo to už hovoríme dva roky, že to končí. Keď všetky štáty sveta prestanú dodávať zbrane môjmu druhému domovu - Sýrii -, možno by sme mohli hovoriť o mieri. Je to otvorená otázka," podotkla.
"Všetkým ľuďom, ktorí vojnu nepoznajú, prajem, aby ju ani nikdy nezažili. Neodsudzujte ľudí, kým nepoznáte ich situáciu, kým nepoznáte ich trápenia a životy. Prajem si mier, veď slobodu sme mali, ale kde je teraz? Takúto slobodu ja nechcem a určite ani nikto z nás. Kým si ráno môžem otvoriť okno, vypiť si šálku kávy, ísť do práce, porozprávať sa s deťmi, uvariť si, na čo mám chuť, vychutnať si proste každú minútu zo života, sadnúť si s manželom a priateľmi - elektrina nevypne, voda bude každý deň: dá sa povedať, že toto je pre nás zatiaľ sen. Vojna znamená väzenie, nie život, ktorý som tu žila 19 rokov," upozornila.
Ako spresnila, v súčasnosti bývajú u manželovej matky spolu s ďalšou rodinou, ktorá má tiež problémy a musela utekať z domovov. "To, čo prežívame, je peklo, a my čakáme na bledomodrú oblohu," uzavrela.
