BRUSEL/PRAHA - Začiatky fungovania Európskej únie sú pre mladšiu generáciu zahalené hmlou minulosti, ale je dobré si pripomenúť, ako k jej vzniku vlastne prišlo. Ubehlo totiž už 20 rokov odvtedy, čo do platnosti vstúpila maastrichtská zmluva, ktorá musela byť napokon až trikrát pozmenená. Projekt EÚ mal predsa len svoje nedostatky.
Zmluva o hospodárskej, menovej a politickej únii je jednou zo základných zmlúv EÚ. Jej prvá verzia, takzvaná maastrichtská, bola doteraz trikrát pozmenená, a to zmluvami amsterdamskou, niceskou a lisabonskou.
Od 1. novembra 1993, kedy vstúpila maastrichtská zmluva do platnosti, sa používa názov Európska únia, ktorá ale ako právny subjekt vznikla až 1. decembra 2009 (zmluvou lisabonskou). Dovtedy mali právnu subjektivitu dve (predtým tri) zoskupenia - Európske spoločenstvo (ES; do 1.11.1993 EHS) a Európske spoločenstvo pre atómovú energiu (EURATOM). Tým tretím bolo, v júli 2002 zaniknuté, Európske združenie uhlia a ocele (ESUO).
Už v roku 1972 sa vtedy šesťčlenné ES dohodlo na vytvorení Európskej únie do konca 70. rokov. Jej podobu ale konkretizovalo až v maastrichtskej zmluve tromi piliermi: hospodárska a menová únia, spoločná zahraničná a bezpečnostná politika a spolupráca v oblasti vnútra a justície. Tieto tri ciele sú dnes papierovo splnené, otázkou zostáva ich praktické fungovanie a najmä úspešnosť.
Vytvoriť sa podarilo najväčší jednotný trh na svete, v ktorom funguje voľný pohyb osôb, tovaru, kapitálu a služieb, ale stále s radom obmedzení. Podnetom k jeho vzniku bola snaha čeliť v 80. rokoch vzrastajúcej konkurencii USA a Japonska. V roku 2000 si EÚ stanovila cieľ do roku 2010 USA predstihnúť, bez toho aby sa však zriekla veľkorysého sociálneho modelu. V polovici desaťročnice a dvadsaťročnice EÚ méty obmedzila na obnovu rastu a zníženie nezamestnanosti.
V základoch sa teraz otriasa Európska menová únia (EMÚ), ktorá vznikla v roku 1999 a dnes má 17 členov. Pravidlá stanovené pre jej fungovanie ale väčšina krajín roky nedodržiavala a miesto vynucovania disciplíny si štáty rozširovali možnosti ako sa vyhnúť sankciám. V čase svetovej krízy potom takmer zbankrotovalo Grécko, ktoré sa do EMÚ dostalo vďaka sfalšovaným štatistikám a teraz s niekoľkými ďalšími krajinami v kríze tiahne eurozónu ku dnu.
Ťažko sa dá hovoriť o únii politickej, ktorá dostáva čoraz väčšie trhliny s narastajúcim počtom členov a so súčasnou krízou eurozóny, ohrozujúcou celú EÚ. Už od euroústavy (z roku 2004) sa ukazuje, ako zdĺhavo únia prijíma nové základné dokumenty. A hoci papierovo má EÚ svojho prezidenta aj ministerku zahraničia, málokto si spomenie na ich mená. Líniu tak stále už pekných pár rokov určujú francúzsky prezident a nemecký kancelár (teraz kancelárka) a Británia si ďalej veselo nárokuje výnimky.
Amsterdamská zmluva, platná od mája 1999, okrem iného rozšírila práva občanov EÚ (napríklad prístup k dokumentom EÚ), odstránila posledné prekážky pre voľný pohyb osôb (vstup do únie vyžaduje prevzatie Schengenských dohôd) či vytvorila úrad vysokého predstaviteľa pre spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku.
Zmluva z Nice, prijatá na najdlhšom summite v histórii EÚ 7. - 11. decembra 2000 a platná od februára 2003, pripravila úniu na najväčšie rozšírenie v dejinách (od mája 2004 o 10 krajín). Najmä reformovala únijné inštitúcie a rozšírila oblasti, v ktorých na schválenie stačí kvalifikovaná väčšina, aby s viacerými členmi EÚ mohla lepšie fungovať. Počíta ale najviac s 27 štátmi.
Lisabonská zmluva, platná od decembra 2009, vznikla kvôli ďalšiemu rozšíreniu EÚ a zefektívneniu fungovania (o.i. ďalej zúžila okruh oblastí, v ktorých je potrebné jednomyseľné hlasovanie). EÚ získala svojho prvého prezidenta a ministerku zahraničia. Nahradila euroústavu (z roku 2004), ktorej ratifikáciu zmrazili v referendách Francúzi a Holanďania a z ktorej prevzala značnú časť.
