RÍM - Ak hľadáme hlbšie príčiny európskej krízy, môžeme v nich rozlíšiť jednu všeobecnejšiu a jednu špecifickejšiu. Tá všeobecnejšia tkvie v "generačnom cykle", tá špecifickejšia v neschopnosti európskej elity počítať s názormi obyčajného európskeho človeka, píše taliansky denník Corriere della Sera.
Generačným cyklom myslíme istú pravidelnosť v histórii, keď po fáze veľkých neporiadkov (vojny medzi štátmi a vojny občianske) nasleduje dlhá fáza mieru a poriadku. Tí, ktorí prežili roky neporiadkov a pripomínajú si násilné úmrtia a pocit trvalého nebezpečenstva, kto ešte cíti príchuť strachu o vlastné prežitie a o životy blízkych, sa prispôsobí, pretože sa tieto časy už nevrátia. Ich deti nepoznali priamo takú dobu, alebo boli príliš malé, aby v nich zanechala jasné spomienky, ale sú ovplyvnené rozprávaním rodičov. Z toho sa naučili, že sociálny poriadok je krehká vec, že sa obdobie neporiadkov môže vrátiť a zmariť životné sny i životy. Poriadok sa udržiava vďaka úsiliu novej generácie. Môžu sa síce občas a miestami objaviť násilnícke menšiny (terorizmus), ale tie sú porazené. Rodičia sú stále tu, aby všetkým pripomínali svoje skúsenosti z epochy neporiadkov.
Pozvoľna však vymierajú všetci tí, ktorí mali priamu skúsenosť s týmito tragickými časmi. Pre ich vnukov už dnes nie je rozdielu medzi púnskymi vojnami a nacizmom či druhou svetovou vojnou. Sú to veci, ktoré patria dávnej minulosti, o ktorých sa učia na školách a pre ich vlastnú skúsenosť nemajú význam. Nie je tu už pamäť pre dávne barbarstvá. Nebezpečenstvo novej epochy neporiadku sa tak zvyšuje.
Európske spoločenstvá a potom Európska únia spolu s ďalšími inštitúciami západného sveta sa pre mnoho ľudí stali poistkou proti nebezpečenstvu neporiadku. Čím viac beží čas, tým viac sa táto funkcia oslabuje. Kto považuje za nemysliteľné, že by sa Európa mohla znovu ocitnúť v neporiadkoch, ako tomu bolo v prvej polovici 20. storočia, vyznáva naivný variant ideológie pokroku.
Druhou príčinou krízy je vzdialenosť, na prvom mieste kultúrna a potom politická, medzi proeurópskou elitou (politici, intelektuáli), ktorá ešte investuje do európskej integrácie, a konzistentnou časťou obyčajných občanov. Je to vzdialenosť medzi elitou a ľudom, ktorú možno čiastočne vysvetliť históriou európskej integrácie. Európu si priala osvietená elita. Až po jednotnú menu bola integrácia elitárskym procesom. Voliči ju samozrejme akceptovali, pretože ju chápali ako záruku poriadku a mali z nej viditeľný zisk. Akonáhle však generačný cyklus dospel ku koncu a viditeľný zisk sa znížil, začala sa vzdialenosť medzi proeurópskou elitou a ľudom (alebo časťou ľudu) rozširovať.
Nedávne írske referendum o európskom fiškálnom pakte síce dobre dopadlo, ale koľkokrát voliči tej či onej krajiny hlasovali proti prianiu európskych vodcov?
Je pravda, že ak by padlo euro, bola by ekonomická katastrofa neodvratná a možno by so sebou strhla mnohé naše demokracie. Prečo však má táto argumentácia zjavne malú politickú účinnosť? Snáď preto (alebo tiež preto), že mnohí čelní predstavitelia proeurópskej elity sa nedokážu zladiť s obyčajným občanom, nie sú schopní sa do neho vcítiť. Na prvom mieste podceňujú silu nacionalizmu. Keď sa kritizuje dnešný ekonomický nacionalizmus Nemecka a správanie, ktoré priviedlo krízu s eurom na prah krachu, zabúda sa, že ekonomický nacionalizmus je podkategóriou nacionalizmu ako takého, nemá samostatný život. Väčšina Európanov sa naďalej stotožňuje so svojím národom. Skutočnosť, že sa nacionalizmus neprejavuje so skoršou vojnovou agresivitou, nemení nič na tom, že je stále životaschopný.
Proeurópske elity ďalej podhodnocujú význam, ktorý pre občanov majú naďalej inštitúcie národnej demokracie. Sú to zjavne len predstavy, ale tieto inštitúcie sú občanovi bližšie, domnieva sa, že ich môže ovplyvniť. Ak nedokážeme zmeniť tieto ich predstavy, potom je úsilie o nadnárodnú politickú integráciu úplne neplodné.
Najlepšiu myšlienku vyslovil nedávno na stránkach Corriere della Sera bývalý nemecký minister Joschka Fischer. "Vytvorme 'eurokomoru', akýsi druh dolnej komory, v ktorej by boli zastúpené ako vládne, tak opozičné strany každého štátu eurozóny," povedal. Pozornosť médií a verejnosti by sa sústredila na aliancie, ktoré by sa tu vytvárali, a na rozhodnutia, ktoré by tam boli prijímané. Je to dobrá myšlienka: berie do úvahy nedostatky súčasného Európskeho parlamentu a navrhuje cestu, kde by boli občania viac zapojení.
Je to však len príklad. Úlohou elity je viesť s prezieravosťou ostatných občanov. Ak sa im však kvôli nedostatku empatie a vnímavosti voči ich náladám a orientáciam vzdiali tak ďaleko, že ich už neuvidia, potom jej úloha skončila. Európa sa vystavuje rovnakému nebezpečenstvu.
