PRAHA - V nedeľu uplynulo 100 rokov od potopenia Titanicu, ale stále sa na svetlo dostávajú nové informácie a príbehy ľudí, ktoré mali to šťastie, že skazu zaoceánskeho parníka prežili. V pozostalosti Jacka Thayera sa našiel dokument, ktorý obsahuje veľmi emotívne spomienky na onú tragickú noc.
Sedemnásťročný Jack Thayer, dedič americkej železnice, sa na Titanicu plavil spolu so svojimi rodičmi. . "Snáď nikdy som ešte nevidel hviezdy tak jasné a more tak pokojné. Bolo to, ako keby niekto na nebo zavesil žiariace diamanty," spomínal Jack a zrejme toto počasie bolo jedným z dôvodov, prečo dôstojník, ktorý mal hliadku, nebol schopný uvidieť ľadovec včas.
"Keby som mal v ruke pohár s vodou, ani kvapka by sa mi nevyliala. Tak malé otrasy to boli. Motory lode sa ale okamžite zastavili... Pán Andrews (konštruktér) nám potom v ústraní oznámil, že loď pôjde ku dnu a že pred sebou máme zhruba hodinu života. Nemohli sme tomu uveriť. "
"V mieste, kam nás stevardi poslali, bola hrozná tlačenica. Dav sa votrel medzi mňa, matku a otca a oddelil ma od nich. Keď sa mi podarilo matku dohnať, otec bol preč. Nikdy som ho už potom nevidel," opisuje Thayer paniku, ktorá vypukla po náraze.
"Čím viac sa loď nakláňala a plnila vodou, tým viac som vnímal zvuky. Ako by ste stáli pod železným mostom, po ktorom prechádza vlak. To všetko sa ešte miešalo s krikom a so zvukmi rozbíjajúceho sa porcelánu. O desať sekúnd neskôr som sedel na zadnom zábradlí a zrazu bol vo vode. Hodinky sa mi zastavili na čase 2:22 ráno. Šok zo studenej vody bol neuveriteľný. Nemohol som dýchať a snažil sa plávať od lode preč. Ale nešlo mi to. Všetko sa začalo bortiť, lámať a ja som nemohol od toho fascinujúceho divadla odtrhnúť oči."
Len o necelých 30 stôp ho minul padajúci odlomený komín a navyše sa mu po čase podarilo doplávať k jednému zo záchranných člnov. "Snažili sme sa veslovať preč, ale potápajúca sa loď nás sťahovala späť. Ocitli sme sa pod dvíhajúcim sa zadkom a jeho veľkými lodnými skrutkami. Báli sme sa, že to na nás celé spadne. To sa ale nestalo. Zvyšok lode vplával priamo do mora a bolo po všetkom."
"Potom bolo úplné ticho. Po chvíľke sa ale rozozneli náreky ľudí, ktorí boli vo vode. Volali o pomoc a ich hlasy sa mi zliali do obrovskej zborovej litánie. Pár ľuďom sme ešte pomohli vyškriabať sa na náš čln, ale potom už sme museli byť tvrdí a nikoho nebrať. Báli sme sa, že by sme sa prevrátili. Modlili sme sa a spievali. Potom som zazrel obrys inej lode a blesklo mi hlavou, že to možno naozaj celé prežijem."
Jacka Thayera spolu s ďalšími siedmimi stovkami stroskotancov nad ránom zachránila loď Carpathia. Hoci si po čase založil rodinu, jeden z jeho synov padol v druhej svetovej vojny a Jack sa s tým nedokázal zmieriť. Prepadol hlbokým depresiám a nakoniec si v roku 1945 vzal život.
