LONDÝN - Sto rokov po potopení Titanicu má dnes podľa informácií agentúry Reuters vyplávať z anglického prístavu Southampton spomienková loď, ktorá zopakuje osudnú plavbu až na miesto, kde sa Titanic 15. apríla 1912 potopil. Loď vypláva o dva dni skôr ako Titanic, aby stihla doplávať na miesto potopenia včas.
Informácie o prvej a zároveň aj poslednej plavbe tohto mamutieho a údajne nepotopiteľného plavidla:
Titanic skončil v ľadových vodách severného Atlantiku na úsvite nového dňa 15. apríla 1912. Loď bola v prevádzke iba štyri dni, 16 hodín a 6 minút.
Dňa 14. apríla o 23.40 h narazil Titanic približne 150 kilometrov od kanadského ostrova Newfoundland na ľadovú kryhu a v priebehu 20 minút sa potopil do ľadových vôd Atlantického oceánu. Išlo o jednu z najväčších tragédií v dejinách osobnej námornej dopravy.
Na palube mal 2228 cestujúcich a členov posádky, z toho 337 pasažierov bolo ubytovaných v prvej triede. Na vtedajšiu dobu najväčší a najbezpečnejší zaoceánsky parník postavili v Belfaste v lodeniciach Harland and Wolff na objednávku spoločnosti White Star Line.
Na svoju prvú a poslednú plavbu sa Titanic vydal z britského prístavu Southampton do amerického New Yorku 10. apríla 1912. V priebehu plavby dostala posádka lode niekoľko varovaní o ľadových kryhách, ktoré sa objavovali nezvyčajne ďaleko na juhu.
Obsluha rádiostanice bola natoľko preťažená, že kapitánovi a dôstojníkom odovzdala iba časť týchto správ; napriek tomu je zrejmé, že velenie lode o hroziacom nebezpečenstve vedelo.
Neskoršie pokusy na mieste havárie ukázali, že zrážke lode s ľadovou kryhou nebolo možné zabrániť, odborníci však tvrdia, že rozkaz prvého dôstojníka nebol vzhľadom na situáciu optimálny: Titanic mal v pomere k svojej veľkosti malé kormidlo a v súvislosti s hroziacim nebezpečenstvom sa plavil prirýchlo.
Už krátko po tragédii sa vyskytli názory, že pri správnom navigovaní mohol parník zrážku s kryhou prežiť. Lodi s trupom dlhým 255 metrov, s povesťou najbezpečnejšieho plavidla na svete, spôsobil ľadovec 90 metrov dlhú trhlinu a poškodenie polovice lodných komôr.
Pre 1513 cestujúcich a členov posádky nebolo záchrany, keďže Titanic mal iba 20 záchranných člnov a v nich 1180 miest pre pasažierov. Kapitánovi Edwardovi Smithovi, ktorý zostal na potápajúcej sa lodi, sa neskôr vytýkalo, že záchranné člny nechal spustiť na vodu až päť minút po polnoci, hoci Titanic narazil do ľadovca o 23.40 h.
Záchranné člny so 706 uzimenými pasažiermi sa plavili po mori až do svitania, keď sa k nim priblížila loď Carpathia a vzala ich na palubu. Väčšina z tých, ktorí prežili, cestovala v prvej alebo druhej triede; najviac obetí bolo z lacnejších tried.
V ľadovej vode severného Atlantiku mohli netrénovaní ľudia prežiť 5-10 minút, najodolnejší jedinci nemohli podchladeniu odolávať dlhšie ako 20 minút.
Prvý vážny, aj keď neúspešný pokus o nájdenie vraku Titanicu podnikol americký multimilionár Jack Grimm v júli 1980. Úspešnejší bol bádateľ Robert D. Ballard z Woodsholského oceánografického inštitútu v americkom štáte Massachusetts, ktorého expedícia objavila prvé trosky lode 1. septembra 1985 približne 400 míľ južne od Newfoundlandu.
Experti sa však zhodli v tom, že vrak Titanicu nemožno vytiahnuť, keďže ho korózia poškodila natoľko, že pri pokuse o vytiahnutie by sa rozpadol na kusy.
Neskôr vrak Titanicu navštívili viaceré výpravy; v roku 1987 vybrala francúzska výprava z lode niekoľko stoviek predmetov, čo sa stretlo s ostrým nesúhlasom najmä Británie a USA, žijúcich účastníkov katastrofy a pozostalých po obetiach.
Členov francúzskej expedície označili za vykrádačov hrobov, takisto sa vyskytli návrhy, aby bol vrak oficiálne vyhlásený za hrob a pamätník nešťastia.
Kongres USA schválil v roku 1987 zákon, ktorý zakazuje, aby sa na území USA predávali a vystavovali predmety vytiahnuté z Titanicu a vyzval na rešpektovanie vraku ako medzinárodného pamätníka a miesta posledného odpočinku viac ako 1500 obetí.
Poslednou pamätníčkou stroskotania Titanicu bola podľa dostupných materiálov Američanka Lilian Gertrud Asplundová, ktorá mala v čase havárie päť rokov. Stroskotanie prežila ona, jej matka a trojročný brat Felix, o život prišiel jej otec a traja bratia. Asplundová zomrela 6. mája 2006 vo veku 99 rokov.
Tragédia Titanicu sa stala aj vyhľadávaným námetom pre filmových tvorcov. Prvé filmové spracovanie katastrofy v podobe nemého filmu nasledovalo už niekoľko mesiacov po katastrofe; ďalšími filmovými dielami sú napríklad Atlantic (1929), Titanic (1953), Skaza Titanicu (1958), S.O.S. Titanic (1979), alebo momentálne najslávnejšia verzia príbehu, veľkofilm Titanic režiséra Jamesa Camerona v hlavných úlohách s Leonardom Di Capriom a Kate Winsletovou, ktorý získal 11 Oscarov.
