LONDÝN - Európski politici by mali prestať zachraňovať euro, ale začať plánovať rozpad eurozóny. Záchrana eura je zlý cieľ, pretože európska mena je od základu chybná a viedla k vzniku a udržiavaniu terajšej dlhovej krízy. Napísal to včera Gideon Rachman, pravidelný komentátor britských Financial Times, denníka, ktorý doteraz vždy obhajoval euro a európsku integráciu. Jeho článok odmieta poplašné tvrdenie európskych lídrov, podľa ktorých bude zánik eura znamenať aj koniec Európskej únie.
Európski činitelia trvajú na tom, že euro zostane naveky a žiadny ich summit sa nezaobíde bez rituálnych vyhlásení, že Európa urobí čokoľvek, aby jednotnú menu zachránila. Komentátor však pripomína, že euro nemá byť cieľom, ale nástrojom na podporu hospodárskej prosperity a politickej harmónie v Európe. "S pribúdajúcimi dôkazmi toho, že funguje presne naopak, je načase premýšľať nie o tom, ako euro zachrániť - ale ako ho zrušiť, alebo prinajmenšom umožniť odchod najslabších členov," odporúča Rachman.
Pre európskych lídrov je však kvôli hrdosti, strachu, ideológii a osobnému prežitiu mimoriadne ťažké priznať si, že euro je podstatnou súčasťou celého problému. Hľadajú tak podľa komentátora pre krízu akékoľvek iné vysvetlenie. Od nedodržiavania pravidiel členskými krajinami a nedostatočnej politickej štruktúr cez iracionalitu trhov a slabé nástroje obrany typu "eurovalu" po nespokojnosť obyvateľstva.
Nič z toho ale nemieri na jadro problému. Podľa Rachmana sa po zhruba desaťročí existencie eura ukázalo, že "menová únia zjednocujúca rozdielne krajiny s rozdielnou mierou ekonomického rozvoja a veľmi rozdielnymi politickými kultúrami je vnútorne chybná".
Rachman to vysvetľuje tak, že euro prispelo k vytvoreniu krízy predovšetkým tým, že spôsobilo prudký pokles úrokových sadzieb v južnej Európe, čo povzbudilo krajiny ako Grécko a Taliansko k ďalšiemu silnému zadlžovaniu. Teraz euro vyžaduje, aby Taliansko a ďalšie krajiny, ktoré sú tradične zvyknuté riešiť zadlženosť infláciou a devalváciou, uskutočnili "vnútornú devalváciu" s prepadom miezd a masovou nezamestnanosťou.
Slabiny eura obnažila globálna finančná kríza a dnešná dlhová kríza prepukla, keď EÚ nedokázala vyriešiť grécku krízu a presvedčiť trhy, že Grécko je izolovaný prípad. Trhy si všimli, že Grécko je síce extrémny prípad, ale nie je nijak unikátny, a že napríklad Taliansko má mnoho charakteristík spoločných s Gréckom. Zreteľne je zraniteľné Španielsko a obávať sa začína aj Francúzsko, konštatuje Rachman.
Tvárou v tvár rastúcim problémom už zástancom politiky "zachrániť euro, nech to stojí, čo chce" zostali k obhajobe stále nevierohodnejšie riešenia, píše komentátor. Sotva vierohodné je ako čiastočné oddlženie Grécka, tak schopnosť Talianska presvedčiť trhy o svojom fiškálnom zdraví alebo neobmedzené nákupy štátnych dlhopisov Európskou centrálnou bankou.
Vyhlasované dlhodobé riešenie, ktoré má spočívať vo fiškálnej únii a politickej federácii je s ohľadom na rýchlosť krízy nesmierne vzdialené a v každom prípade veľmi nepravdepodobné. Podľa Rachmana totiž súčasný chaos odhalil, že európska solidarita v podstate neexistuje.
Rozpad eurozóny bude určite náročný a nebezpečný a načas môže vzniknúť ekonomický a politický chaos. Niektorí tvrdia, že zánik jednotnej meny zničí samu EÚ, taký alarmizmus sa však môže stať sebenaplňujúcim sa proroctvom, varuje Rachman. Aj bez eura by podľa neho mali prežiť základné vymoženosti európskej integrácie ako jednotný trh, cestovanie bez hraníc alebo spolupráca v zahraničnej politike.
