TOKIO - Kazuko Jamašitová mala päť rokov, keď dopadla atómová bomba na Nagasaki a za pár sekúnd zničila jej domov. Zanechala v nej celoživotný strach, že až nabudúce zaľahne s chorobou, bude to rakovina.
Dnes, o 66 rokov neskôr u svojej dcéry v Tokiu čaká, až Japonsko prečká súčasnú jadrovú krízu.
"Možno nie som príliš citlivá, keď príde na túto tému, pretože som bola vystavená skutočne silnej radiácii, ale myslím, že to nie je nič, kvôli čomu by ľudia mali blednúť strachom," povedala agentúre Reuters.
"Ľudia sa mi zdajú precitlivení, aj keď ja by som to vlastne nemala hodnotiť, a vystavenie silnej radiácii je vážna vec. Ale ja som bola 3,6 kilometra od bomby a teraz evakuovali oblasť 20 kilometrov (od elektrárne). Skutočne nerozumiem tým pocitom."
Za necelý týždeň potom, čo silné zemetrasenie a cunami spôsobili krízu v jadrovej elektrárni Fukušima 1, asi 240 km severne od Tokia, krajinu opustili tisíce turistov a Japoncov zachvátila panika z radiácie. Jamašitová hovorí, že situáciu neberie na ľahkú váhu, aj keď si sťažuje na prehnane poplašné a často konfliktné spravodajstvo.
"Nemôžem povedať, že by som nebola znepokojená, ale nemôžem ani povedať, že by som bola prehnane nervózna," tvrdí. "Skutočne sa ale obávam o svoje vnúčatá. Sú ešte tak mladé."
Jamašitová trpí cukrovkou, problémami so štítnou žľazou a osteoporózou, ktoré pripisuje atómovej bombe, ktorá na jej rodné mesto dopadla na konci druhej svetovej vojny. "Výsledky radiácie je možné vidieť až za niekoľko rokov, takže v tomto smere, je to celkom desivé."
V onen horúci letný deň v roku 1945 Kazuko pred najhorším ochránila ťažká pokrývka, ktorú na ňu po výbuchu niekto hodil. "Nič som nevidela, ale ten hrmot bol neuveriteľný - zvuk skla lietajúceho okolo a toľkých ďalších vecí. Potom, keď som po niekoľkých minútach vstala, všetko bolo iné. Z domu okrem oporných stĺpov nič nezostalo a svet okolo nás bol červený," spomína.
"Dnes každý toľko vyvádza kvôli reaktorom vo Fukušimě. Ale nedá sa to porovnať." Možno aj pod vplyvom svojej matky je dcéra pani Jamašitovej tiež pomerne pokojná, aj keď má problémy so štítnou žľazou, čo je častý problém u potomkov ľudí, ktorí prežili výbuch atómovej bomby.
Tak ako mnohí obyvatelia Tokia má pre prípad nešťastia pripravený batoh s pracovnými rukavicami, liekmi, náplasťami, ponožkami a topánkami, ktoré sú dosť pevné, aby sa v nich dalo chodiť po skle. Blízko má aj kartón s vodou a tašku s rezancami a ďalším jedlom. Zároveň ale priznáva, že jedlu, ktoré má pre prípad pohotovosti, už vypršala trvanlivosť. Po zemetrasení išla nakupovať, ale s prekvapením zistila, že v obchode už nie je žiadny chlieb, ryžové guľôčky alebo mlieko.
Rodiny sa na výzvu úradov snažia šetriť elektrickou energiou, ako sa len dá, za chladných nocí spia v niekoľkých vrstvách oblečenia. Komplikácie, ktoré im prírodná katastrofa aj jadrová nehoda spôsobili, ale považujú za malé v porovnaní s tým, čo stretlo Japoncov žijúcich v oblastiach, ktoré zasiahla cunami.
"Zavolala som priateľke z detstva, ktorá žije v blízkosti elektrárne, a povedala som jej: 'V minulosti sme zažili oveľa horšie veci, ako je toto,'" rozpráva Jamašitová. "Japonci sú silní ľudia a majú výdrž," dodáva.
