BRATISLAVA - Po svojom vzniku v roku 1918 bola Československá republika na rozdiel od svojich susedov vyspelou demokraciou. Ako uviedol politológ Tomáš Jahelka z Filozofickej fakulty Trnavskej univerzity, všetci občania vrátane žien totiž disponovali všeobecným, rovným, priamym a tajným volebným právom do oboch komôr vtedajšieho zákonodarného zboru a mohli si slobodne vyberať spomedzi politických strán.
„Pre porovnanie, ženy mohli voliť v USA od roku 1920, teda približne rovnako ako v ČSR, v Británii mali rovnoprávne volebné právo s mužmi od roku 1928, vo Francúzsku mohli voliť od roku 1945, vo Švajčiarsku od roku 1971. Štát zaručoval v ústave práva a slobody pre všetkých občanov bez rozdielu. Svoje práva mali aj národnostné menšiny,“ uviedol Jahelka.
Pre Slovákov znamenal podľa politológa vznik republiky všestranný rozvoj. „Vzniklo slovenské školstvo od základných cez stredné školy až po univerzitu. Postavili sa moderné školské budovy, odstránil sa vo veľkej miere rozšírený analfabetizmus, v mnohých obciach sa zriadili verejné knižnice. Nový štát umožnil slobodné združovanie do rôznych spolkov a organizácií, od politických, kultúrnych až po telovýchovné,“ povedal Jahelka.
Slovenský jazyk bol spolu s češtinou v novej republike štátnym jazykom. Hoci najsilnejšou politickou stranou na Slovensku bola dlhodobo Slovenská ľudová strana (neskôr Hlinkova slovenská ľudová strana), ktorá presadzovala ideu autonómie, podľa Jahelku túto myšlienku podporovala približne len jedna tretina slovenských voličov. „Myšlienka autonómie nemala na Slovensku medzi obyvateľstvom väčšinovú podporu. Presadila sa až 6. októbra 1938 Žilinskou dohodou po oslabení centrálnej československej vlády Mníchovskou dohodou z konca septembra 1938. Moc prešla do rúk HSĽS a nastal koniec politického pluralizmu na Slovensku,“ dodal Jahelka.
Založenie Československej republiky vyhlásili predstavitelia českého politického života, spolu so zástupcom Slovákov Vavrom Šrobárom v Prahe 28. októbra 1918. Ďalší slovenskí predstavitelia sa k nim pridali Martinskou deklaráciou 30. októbra 1918.
Spoločný štát Čechov a Slovákov vznikol pred 101 rokmi s podporou vtedajších mocností
Spoločný štát Čechov a Slovákov vznikol na troskách rakúsko-uhorskej monarchie pred 101 rokmi 28. októbra 1918, keď Československý národný výbor v Prahe oficiálne vyhlásil vytvorenie Československa. O dva dni neskôr 30. októbra 1918 prijala slovenská politická elita Deklaráciu slovenského národa, známu ako Martinská deklarácia, ktorá spolužitie s českým národom v spoločnom štáte potvrdila.
Program spoločnej štátnosti vypracoval už na začiatku prvej svetovej vojny Tomáš Garrigue Masaryk. Myšlienku prezentoval v zahraničí prostredníctvom Československej národnej rady, ktorú založili vo februári 1916 v Paríži spolu s Milanom Rastislavom Štefánikom a Edvardom Benešom. Rada sa stala vrcholným orgánom česko-slovenského zahraničného odboja. Jej prostredníctvom i pôsobením československých légií, takmer stotisícovej armády bojujúcej na strane štátov Dohody, sa podarilo získať pre myšlienku vzniku nového štátu podporu vtedajších mocností.
Ešte počas vojny v máji 1917 vyslovili českí poslanci v rakúskom Ríšskom sneme požiadavku obnovenia českej štátnosti a spojenia českých krajín a Slovenska. Slováci sa pre takýto krok rozhodli na porade vedenia vtedajšej Slovenskej národnej strany v Martine 24. mája 1918 a spoločný program získal aj podporu Spojených štátov. Predstavitelia českých a slovenských organizácií v USA podpísali s T. G. Masarykom 30. mája 1918 Pittsburskú dohodu, ktorá schvaľovala vznik spoločného štátu. Vláda USA uznala Československú národnú radu za legitímnu vládu 3. septembra 1918 a de facto sa tak pripojila k predchádzajúcemu francúzskemu (29. júna 1918) a britskému (9. augusta 1918) diplomatickému uznaniu.
Deklaráciu nezávislosti Československa (Washingtonskú deklaráciu) podpísali vo Washingtone Tomáš Garrigue Masaryk, Milan Rastislav Štefánik a Edvard Beneš. Masaryk dokument oficiálne odovzdal americkej vláde.
Kvôli kapitulácii Rakúsko-Uhorska vypukli v Prahe demonštrácie
Po vyhlásení kapitulácie Rakúska-Uhorska 28. októbra 1918 prepukli v Prahe spontánne demonštrácie. Moc prevzal Národný výbor a schválil zákon o vytvorení československého štátu. Za Slovákov ho vtedy podpísal Vavro Šrobár. V Martine vznikla 30. októbra 1918 Slovenská národná rada (SNR), ktorá sa prijatím Deklarácie slovenského národa k novému štátu prihlásila. Deklarácia žiadala pre Slovákov neobmedzené právo na sebaurčenie na základe ich úplnej nezávislosti a vyjadrila vôľu slovenského ľudu žiť v spoločnom štáte s českým národom.
Mierová konferencia v Paríži uzavrela začiatkom roka 1919 väčšinu územných sporov, ktoré vznikli po prvej svetovej vojne. Československo získalo územia Čiech, Moravy a Sliezska, územie Slovenska a vtedajšej Podkarpatskej Rusi. Na tomto území v tom období žili okrem Čechov a Slovákov aj viac ako 3 milióny Nemcov a státisíce Maďarov a Rusínov. Národnostné menšiny tvorili v novej republike takmer tretinu obyvateľstva.
Vznik Československa zabezpečil podmienky, aby Slováci ako národ mohli prvýkrát vo svojej histórii slobodne rozvíjať svoj jazyk, vzdelanosť a kultúru, sformovať svoje kultúrne a politické elity. Spoločný štát Čechov a Slovákov zanikol 31. decembra 1992 a 1. januára 1993 sa rozdelil na dva samostatné a nezávisle štáty - Českú republiku a Slovenskú republiku.
